Prvých dvanásť mesiacov jeho vlády charakterizuje nekoncepčná politika, riadená viac výbuchmi prerasteného ega ako jasnou stratégiou. Sprevádzali ich vyhlásenia nehodné hlavy štátu, osobné útoky na protivníkov či kritikov i nezodpovedné slovné balansovanie na hrane globálneho jadrového konfliktu. Akcieschopnosť administratívy nepodkopával len latentný konflikt s vlastnou stranou, ale aj personálny chaos v Bielom dome. Inak povedané, prvých dvanásť mesiacov ukázalo, že Donald Trump je… Donald Trump.
Pre kritikov politiky Spojených štátov je Trump, v istom zmysle, darom z nebies. Je stelesnením všetkého zlého, z čoho je „jediná globálna veľmoc“ obviňovaná. Je ako živá kópia Montgomeryho Burnsa zo Simpsonovcov. Nechutne bohatý, bezohľadný, egocentrický – a podľa všetkého nie úplne normálny. Žiaden fanatik, ochotný obetovať čokoľvek (a kohokoľvek) v mene svojej ideológie. Je cynický prospechár. Len cynický, necitlivý prospechár. Jediným cieľom je vlastný úspech. Ostatné (a ostatní) sú žetóny, s ktorými možno hrať alebo sa ich zbaviť. To všetko môže byť pravda, a v spojení s vojenským a ekonomickým potenciálom USA je to mimoriadne nebezpečná pravda, nie je to len pravda čiastočná.
Klony Donalda Trumpa sa hlásia o slovo aj v iných krajinách. A v mnohých sú populisti, ktorí kombinujú plnú hubu ochrany národných záujmov, s prímesou xenofóbie, s obranou záujmov oligarchie, pevne zahniezdení v prezidentských palácoch, úradoch vlády aj parlamentoch. Možno ešte nemajú úplnú moc. Ale stačí im pohodlne vyčkať.
Mali by sme sa vzdať aj ďalšej útechy: myšlienky, že tak, ako sme prežili Busha mladšieho (pravda, desaťtisíce ľudí na Blízkom a Strednom východe jeho politiku „neprežili“, doslova), prežijeme Trumpa. Veď stačí vydržať. Už tento rok zviaže americkému prezidentovi ruky nová väčšina demokratov v Kongrese. Funkčné obdobie možno ani nedokončí.
Také jednoduché to však nie je. Súčasný americký prezident nie je hlavným problémom dnešného západného sveta. Je prejavom – nebezpečným, veľkým, nepekným, no stále prejavom – jeho hlbšej krízy.
Prvých dvanásť mesiacov amerického prezidenta bolo jazdou na horskej dráhe. Prudkým skákaním medzi absurdnou komédiou a drámou. No priniesli aj niečo nebezpečnejšie ako slovné prestrelky o veľkosti jadrových tlačidiel, príval Trumpových lží či útokov na piliere demokracie. V časti takzvaných liberálnych elít živili pocit, že viera v demokraciu a ľudské práva je intelektuálnym privilégiom „lepších ľudí“, ktoré je treba blahosklonne nanútiť hlúpym, neochotným masám.
Týchto dvanásť mesiacov mohlo byť príležitosťou pochopiť, prijať temné ja súčasnosti. A pokúsiť sa vytvoriť inkluzívnejšiu alternatívu. Trump a jemu podobní nie sú len nejakými záchvevmi odporu voči „pokroku“, prameniacimi z nevedomosti. Sú priamym dôsledkom „pokroku“ v jeho súčasnej podobe – s rozdielmi, nerovnosťou, nespravodlivosťou.