Uvedomujem si, že to nemusí vyzerať vierohodne, lebo ide o kúpeľné mesto, a v takom vraj dochádza počas intenzívnej liečby aj k mnohým krátkodobým známostiam. Najmä medzi pacientmi. Ale nakoľko piešťanské bahno lieči, napriek tristným mravným okolnostiam z neho vychádzajú úplne zdraví, v tom skazenom a neliečivom bahne regionálneho veľkomesta môže zákonite skončiť iba umenie. Teda aby tajné hriechy takejto spoločensky neželateľnej prídavnej prírodnej liečby odčinilo.
Umenie je najlepším obetným baránkom včerajších i dnešných skazených čias. Prirodzene, že nejde o jediné miesto, na ktorom na Slovensku zjednávajú nápravu práve skrz naskrz skazené umenie. Stačí spomenúť z nedávnej minulosti smelé zásahy Mariana Kotlebu, z ktorého sa medzičasom vykľul skvelý znalec mravných obmedzení divadelného a tanečného umenia v celom banskobystrickom VÚC. Pri oboch umeniach, čo možno iba ťažko poprieť, osobne urobil nápravu, kedykoľvek mohol.
Možno sa iba nádejať, že pani riaditeľka si časom všimne i sochu polonahého démonického zúrivca, ktorý na Kolonádovom moste v Piešťanoch láme zdravotné pomôcky.
Musím však oceniť aj statočných umelcov na východe, ktorí dodatočne zlepšujú a zmravňujú hroby či pamätníky červenoarmejcov. Posmrtne ich zbavujú pôvodných totalitných insígnií, aby si spolu so súčasnými vášnivo angažovanými umelcami mohli aspoň na druhom svete užiť výhody liberálnej slobody, o ktorú sa svojím spôsobom aj títo červenoarmejci nemálo zaslúžili. Tak nejako ich cnosti napokon pochopil aj pán prezident a ich umenie hneď akosi amnestoval.
Cenzúra umenia sa v princípe veľmi nemení od Platónových čias. Na prvom mieste sú deti, potom mravnosť detí. A iba štátni funkcionári ich dokážu ochrániť pred zlým umením. Za Hitlera pálili knihy, ničili obrazy zdegenerovaného umenia a mnoho umelcov povraždili v táboroch smrti. V istom zmysle rovnako postupoval voči moderne aj súdruh Stalin. Iba vďaka tomu sa deti týchto neskazených detí dodnes odhodlávajú k podobným činom a odušu pred umením všetkých chránia.
Škandál okolo výstavy Jiřího Načeradského v Piešťanoch má však oproti minulosti napodiv aj dva pozitívne dôsledky. Stretli sa s nimi samotní regionálni predstavitelia moderného slovenského ikonoklazmu, teda primátor mesta Miloš Tamajka a riaditeľka mestského kultúrneho strediska Marta Jurčová.
„Mne prišlo dokonca poďakovanie od učiteľa náboženskej výchovy za to, že som to dala dole a že sa nebojím povedať nie zvráteným a démonizovaným, ohyzdným maľbám. Aj z Česka mi napísal pán, že mi ďakuje za ochranu mravných hodnôt na Slovensku,“ povedala Jurčová pre Pravdu.
To je skutočne silný argument. Možno iba dúfať, že nejde o toho istého citlivého pána učiteľa, ktorý, keď raz ráno v meste uvidel znak na kapote istého auta francúzskej produkcie, sám od seba sa spontánne rozplakal. Plakal po celý deň a utíšila ho vraj až večerná modlitba.
Možno sa iba nádejať, že pani riaditeľka si časom všimne i sochu polonahého démonického zúrivca, ktorý na Kolonádovom moste v Piešťanoch láme zdravotné pomôcky.