Prelom 19. a 20. storočia, obdobie secesie, zázračným spôsobom, možno naposledy, spojilo starosvetskú krásu s praktickosťou nového sveta. Akási „národná“ či lokálna osobitosť poznamenávala nový umelecký prejav všade v Európe a v Európou ovplyvnených častiach zámoria.
Rozbiehalo sa 20. storočie a bolo plné úchvatných prísľubov a dychtivého snenia. Fragmentácia, sociálny kolaps a nacionalizmy boli na vzostupe, no ešte si málokto dokázal predstaviť ich dôsledky.
Kým vo viedenskej kaviarni Herrenhof, v pražskej Arco či Louvre, budapeštianskej Cafe New York a ďalších blízkych a vzdialených intelektuálnych centrách na meniacej sa politickej mape Európy diskutovali intelektuáli a umelci najrozličnejšieho národnostného pôvodu a postavenia, svet bol vzrušujúcim javiskom, ktorého najžiarivejším stelesnením bola vari Sarah Bernhardtová dobýjajúca svetové scény ako Gismonda, Cyrano či Orlík, zvečnená Alfonsom Muchom či Gustavom Klimtom.
Menila sa politika, umenie, móda, sociálne a náboženské pomery, postavenie žien, výchova detí aj spôsob bývania. Rozpadali sa staré a vznikali nové štáty, do ktorých bolo treba nejako sa vtesnať ako do nových, nezvyčajných šiat. Európa vo vare hltala medzinárodnú tlač aj módne a literárne vestníky, a dejiskom tohto vrenia bola vo všetkých väčších aj menších mestách – kaviareň.
Keď dnes prechádzame mestami a mestečkami územia, ktoré ktosi poeticky nazval Dunajská monarchia a ktoré bolo kedysi známe ako Rakúsko-Uhorsko, na duchu miesta (ak nejaký pretrval) nemôžeme prehliadnuť nenahraditeľnú spoločenskú funkciu kultúrnej ustanovizne kaviarne. Vo svete, v ktorom bol i telefón, telegraf či rozhlas stále luxusom, existovala vibrujúca komunikácia medzi spolupútnikmi doby bez ohľadu na to, či sedeli v kaviarni v Paríži, Prahe, Prostějove, vo Viedni, v Krakove, Košiciach alebo v Bratislave.
Kaviareň bola dušou politiky, každá mala vlastné pravidlá aj prísneho strážcu etikety. Bola dejiskom stretnutí, ktoré písali náš kultúrny príbeh a bez ktorých by nevzniklo možno ani jedno literárne, divadelné či filozofické dielo. Človek sa dostával k horúcim novinkám rýchlejšie a hlavne ich spracúval s väčším zmyslom pre spoločenskú potrebu, ako dnes, v časoch ľahkej dostupnosti, presýtenia informáciami a neosobných kontaktov „bez diakritiky“.
Kaviarne písali aj dejiny moderného Slovenska. Dnes sú zariadenia s týmto názvom kade-tade, ale tie chýrne „univerzity“, ktoré triasli vývojom i našich moderných dejín, zanikli, niektoré len nedávno. Asi aj preto, že oficiálnym vykladačom dejín sa v malých pomeroch neveľmi páči internacionalizmus, ktorý v sebe skutočná kaviareň obsahuje rovnako prirodzene ako skutočná univerzita.