Dohodu CDU/CSU s SPD ešte musí schváliť členská základňa sociálnych demokratov. Je pravdepodobné, že to urobí. Asi po intenzívnom tlaku vedenia, so zaťatými zubami, tesnou väčšinou, ale schváli. Koniec koncov, dohoda navonok nevyzerá zle. SPD dostane niektoré kľúčové ministerstvá (najmä financie), vyššie financovanie sociálnych politík a podarilo sa jej obrúsiť hrany konzervatívnych požiadaviek v oblasti migrácie.
Okrem toho, nech je predstava ďalších štyroch rokov vlády s konzervatívcami akokoľvek nepríťažlivá, je to jediná – a možno na dlho posledná – šanca strany presadiť niečo z programu. V prieskumoch je pod 20 percentami, po Schulzovom debakli potrebuje čas na nájdenie nového lídra a na znovuzískanie dôvery voličov bude potrebovať viac, ako len demonštratívny odchod do opozície.
Členovia SPD teda dohodu asi odklepnú. Zvyšok Európy by si mohol vydýchnuť: Nemecko bude mať vládu s parlamentnou väčšinou a k tomu dva bonusy: vo vláde nebude FDP, programovo driftujúca do vôd „liberálneho euroskepticizmu“, a ministerstvo financií bude mať v rukách proeurópska (aspoň nominálne) SPD. Lenže bola by to priskorá radosť.
Problémy sa ešte len začnú. Prvým dôvodom bude pocit, že je to posledná, už naozaj posledná vláda veľkej koalície. A posledná vláda, ktorú povedie Angela Merkelová. Bez ohľadu na to, či na jej čele vydrží do konca mandátu, alebo nie, jej vplyv, a tým schopnosť tlmiť konflikty, vrátane tých vnútri strany, bude klesať.
Možno sa nedostane do takej zlej situácie ako britská premiérka Theresa Mayová. No jej postavenie bude oslabené. Angela Merkelová sa doteraz neprejavovala často ako odvážna líderka. Nebolo to v jej natureli. Odteraz už to nebude ani v jej možnostiach. Okrem toho, minimálne polovicu mandátu bude jej strana riešiť omnoho bezprostrednejší problém – kto Merkelovú nahradí.
Druhým dôvodom je SPD. Ak strane zostal zvyšok pudu sebazáchovy, už v deň vytvorenia vlády bude musieť začať s vnútornou obnovou. Vo veľkej koalícii to bude ťažké – o to viac, že počas predchádzajúcich štyroch rokov, ani v predvolebnej kampani, ani pri tvorbe koalície, neponúkla program, ktorý by ju výrazne odlíšil od stredného prúdu CDU.
Ďalšie štyri podobné roky by mohli znamenať jej politickú smrť. Hoci hovoríme o strane existujúcej viac ako jeden a pol storočia, nie je to nerealistická hrozba – stačí sa pozrieť na Holandsko či Francúzsko. Lenže ak pritvrdí požiadavky počas vládnutia, destabilizuje veľkú koalíciu a spustí konflikty vnútri vlastnej strany.
Tak či onak, netreba očakávať, že sa nová nemecká vláda nadšene postaví do pozície lídra progresívnych zmien v EÚ. V lepšom prípade môžeme dúfať, že ich úplne nezabrzdí.