Rast nákladov na zdravotnú starostlivosť ľudí s nadváhou, ale aj fajčiarov vedie k úvahám o stanovení rozdielnej výšky zdravotných odvodov za poistencov.
Najďalej v tejto oblasti postúpilo Japonsko, kde sú za pracovníkov, ktorí nedbajú na svoju životosprávu, trestaní zamestnávatelia, a to zvýšením zdravotných odvodov. Argumenty, prečo majú tamojšie firmy doplácať na obéznych zamestnancov, sú založené na predpoklade, že firmy majú na nich väčší vplyv ako samotná rodina. Tomu sa v japonských podmienkach ani nemusíme čudovať, keďže pre ekonomiku v krajine vychádzajúceho slnka je typický enormný počet nadčasových hodín.
Druhou zbraňou proti obezite je zvýšenie zdanenia nezdravej spotreby. Okrem zvyšujúcich sa spotrebných daní, predovšetkým na tvrdý alkohol a cigarety, viaceré krajiny zavádzajú vyššie daňové sadzby na sladené nápoje, hamburgery či hranolčeky, najmä ak sú konzumované v zariadeniach s rýchlym občerstvením.
Štvorpercentnú „hamburgerovú“ daň zaviedlo Maďarsko. V Mexiku zasa vyrubili 8-percentnú daň na sladkosti a slané pochutiny s viac ako 275 kalóriami na 100 gramov výrobku. Podobný scenár boja s obezitou cez vyššie dane plánuje aj Veľká Británia a Francúzsko. V oboch prípadoch ide o krajiny s vysokým štátnym dlhom, takže zdanenie mastných, sladkých či slaných potravín príde vhod aj tamojším verejným financiám. Možno by sa nad takýmto príkladom malo zamyslieť aj Taliansko a Grécko, ktorých dlhy sú v pomere k výkonom ich ekonomík (HDP) ešte vyššie.
Vyššie spotrebné dane na vybrané nezdravé potraviny majú ľudí prinútiť k zodpovednejšiemu správaniu, lebo najmä v EÚ značnú časť nákladov na zdravotnú starostlivosť platia zdravotné poisťovne trpiace chronickými deficitmi. Nehovoriac o škrtaní úhrad poisťovní poskytovaných verejným zdravotníckym zariadeniam, ktoré často pri živote udržujú len štátne dotácie alebo oddlžovanie na úkor zvyšovania verejných dlhov jednotlivých krajín.
Snaha o vyššie spotrebné dane má však v podmienkach otvorených ekonomík a slobody cestovania jednu veľkú chybičku krásy. Tou je automatické zvýšenie záujmu o cezhraničné nákupy potravín zaťažených vyššou daňou v susedných krajinách, kde takéto dane nie sú. To sa stalo osudným napríklad Dánsku, ktoré kvôli nákupom nezdravých potravín tamojšieho obyvateľstva v susednom Nemecku a Švédsku roku 2012 spomínanú daň zrušilo. Zavedenie dodatočnej dane na nezdravé potraviny s jednotnou percentuálnou sadzbou v podmienkach EÚ by preto muselo byť jednotne dohodnuté a zavedené v rovnakom čase.
Oveľa ľahšie to v oblasti spotrebných daní mali krajiny socialistického spoločenstva pred rokom 1990. V podmienkach nedostatku devízových prostriedkov a slabého vybavenia valutami, neexistencie platobných kariet a ťažkopádneho zásobovania maloobchodu nespôsobovalo rozdielne daňové zaťaženie kávy, žuvačiek, iných sladkostí a alkoholu žiaden problém.