Tušila som, že keď niekto vyzerá ako princezná, musí bývať v zámku, ale v jej domčeku, ktorý si zvonku sama pomaľovala ornamentmi, bolo naozaj ako v kaštieli – toľko kníh, pekných sošiek, hrnčekov, anjelikov – tých má byť v každom dome vraj deväť, cingrlátok, kožušiniek, obrázkov, obrazov, skla, porcelánu, maľovaných tanierov a strapcov som dovtedy u nikoho nevidela.
Teta Dagmar pletie pre ÚĽUV pulóvre, z ktorých som vždy šalela, pletie aj deky, ponožky, šále a rukavice, hocikedy mi niečo upletie, lebo zlatá priadka vlastné deti nemá, vždy keď k nej prídem, len pletie a pletie, štrikuje, klopká a štrngá a brnká ihlicami o seba, na konci korkové zátky od fliaš, ihlíc má tisíce, má ich ako kyticu, rôznych veľkostí, pletie, sedáva pri okne, aby videla z toho obloka, má tam totiž kŕmidlo aj búdku pre vtáčence, a tie jej tam prilietajú jedna radosť – drozdy, stehlíky, sýkorky, zelienky, a zvonia jej tam vo vetre zvončeky a na jar kvitne oranžový rúrkovec a inokedy v črepníkoch fuksie a muškáty, v záhradke pestuje liečivé bylinky a nemá tam ani jednu jedinú zelinku, lebo na každú striehne a potom chňap!, no a určite sa aj prechádza po tej svojej nádhernej záhrade a popritom možno vymýšľa nové a nové vzory tých svojich pulóvrov.
Doma jej zvláštne vonia ovčia vlna a všelijaké pestré bavlnky a, samozrejme, voňavka – teta Dagmar drží na pánske parfumy, na stole má rozčítané knižky a šperkovnicu, ešte stále nosieva korále aj náušnice a lakuje si nechty od trinástich rokov! Teta Dagmar vždy štrikuje, vždy klopká tými svojimi ihlicami, pod nohami má košík plný bavlniek, nitiek, špendlíčkov s farebnými hlavičkami a štokerlík, o ktorý si tie nohy opiera…
Ozaj, a v záhrade má izabelu, najvoňavejšie hrozno na svete, ktoré babička Jolanka dávala do štrúdle, a aj delevar, ale ten mávala naozaj iba naša babička, a vždy je upravená, hoci býva vo svojom domčeku sama…
Raz mi uplietla šaty z kúskov pestrofarebných bavlniek, v ktorých som na francúzskom veľvyslanectve úplne excelovala a všetky Parížanky ľavou zadnou šuchla do vačku a keď môjmu mužovi uplietla sveter, vadila mu na ňom červená, vraj sa v ňom cítil ako kohút. Ako kohút?, potešil sa môj tatko, veď ja som najväčší kohút z rodiny, sem s ním!
Prednedávnom sme ju boli navštíviť. Trochu zostarla. Na stene má obrázok mojej mamy, svojej najlepšej kamarátky, a pri pletení sa s ňou zhovára, ak sa práve nerozpráva s vtáčikmi, čo k nej prilietajú. Ešte stále pletie pre ÚĽUV, už je majsterka. Vlna je vraj teraz v kurze! Vlastné deti nemala a z rodiny sa pliesť nenaučil nik. Odrazu mi prišlo ľúto, že som to neurobila ja, hoci dobrý text pribúda pomaly ako očká na svetri, a keď sa vydarí, má aj ornament.