Pád Martina Schulza

Pred rokom bol známy európsky politik Martin Schulz nádejou nemeckých sociálnych demokratov. Po jeho návrate do domácej politiky SPD vystrelili preferencie, on sám v popularite atakoval Angelu Merkelovú. O rok neskôr musel odstúpiť z postu predsedu strany a vzdať sa aj ambície na ministerské kreslo. Stáva sa z neho radový poslanec.

16.02.2018 08:00
debata (14)

Schulz možno nepatrí medzi silno charizmatických vodcov, no bolo by nesprávne vidieť príčinu jeho pádu v neschopnosti „nadchnúť voličov“. Hlavným dôvodom prehry sa stal nedostatok agendy. Neexistencia vízie, ktorá by SPD jasne odlíšila od konzervatívcov a dištancovala ju od toxického dedičstva schröderovskej „Neue Mitte“ a politiky veľkých koalícií.

Jeho príchod na čelo SPD sprevádzala nádej na obnovu. Nič také sa nekonalo. Strana sa predchádzajúce štyri roky plne podieľala na vládnutí, komunikácia „nového kurzu“ by teda bola zložitá.

Sociálni demokrati sa však o to ani nepokúsili. Namiesto toho postavili kampaň na Schulzovi. Nestačilo to. Popri prvých prehrách v krajinských voľbách spadli preferencie strany z 32 (február 2 017) pod 25 percent (jún 2 017) – teda tam, kde sa nachádzali väčšinu času od federálnych volieb 2 013.

Voliči to v podstate vyhodnotili správne. Keď sa čaro fingovanej zmeny rozplynulo, ostala tá istá SPD, vedená tou istou starou gardou, s tými istými postojmi. To, čo sa dialo po vľaňajších jesenných voľbách, už len premenilo tragédiu na frašku.

Schulz rýchlo zásadne odmietol koalíciu s CDU/CSU. O niekoľko mesiacov však presviedčal členov strany o jej nevyhnutnosti. Vyhlásil, že nechce sedieť vo vláde vedenej Merkelovou, neskôr sa v nej uchádzal o post ministra zahraničných vecí…

Teraz stojí SPD pred ťažkou voľbou. Odmietnutie spolupráce s konzervatívcami by takmer určite znamenalo predčasné voľby. S preferenciami okolo 16,5 percenta, otvorenou vnútrostraníckou vojnou a neistým vedením môže ťažko dúfať vo výsledok, ktorý nebude úplnou katastrofou.

Ak však veľkú koalíciu prijme, bude musieť balansovať medzi krátkodobými a dlhodobými cieľmi. Nemusí to však byť hra s nulovým súčtom. Účasť vo veľkej koalícii môže byť krátkodobým nástrojom na presadenie časti programu. Relatívne veľkej časti, vzhľadom na štedrosť koaličnej zmluvy.

Zároveň musí strana pracovať na ideovej obnove. V opozícii by to šlo asi ľahšie, hádam by stačila jednoduchá kritika vlády. No SPD dnes nepotrebuje „nový imidž“. Potrebuje „novú platformu“.

Prvým predpokladom úspechu je, aby sa kooperácia s konzervatívcami nevnímala ako kariérna príležitosť straníckeho vedenia. Posledným klincom do Schulzovej politickej rakvy nebola koaličná dohoda s CDU/CSU, ale snaha uchytiť si post ministra zahraničných vecí. Situácii určite nepomohlo, že sa oň vzápätí prihlásil bývalý predseda strany a doterajší minister Sigmar Gabriel.

Dvaja bývalí stranícki lídri, obaja neúspešní, sa v priamom prenose naťahujú o šancu užiť si naposledy ministerskú limuzínu. Existuje lepší príklad papalášstva?

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #Angela Merkelová #SPD #minister #Martin Schulz #predseda strany