Išlo vlastne o popravu na základe rozsudku inkvizície, ktorý znel vcelku nevinne: „Naložte s ním podľa možnosti mierne a bez krviprelievania!“ To v bežnom jazyku vtedajšej trestnej moci znamenalo jednoznačný pokyn: „Upáľte ho zaživa!“
Giordano Bruno na tento verdikt odpovedal ako nezlomený muž slávnym zvolaním: „Vy vynášate rozsudok s väčším strachom, než ja ho prijímam!“ Nič zo svojho učenia neodvolal, naopak, postavil sa zaň celým svojím životom a zaplatil zaň smrťou. Tak ako dávno pred ním staroveký grécky filozof Sokrates. Preto je dodnes symbolom bojovníka za slobodu poznania.
Aj keď ho zvyknú označovať za najväčšieho ateistu svojej doby, v skutočnosti bol panteistom. Vychádzal z presvedčenia o nekonečnosti vesmíru, teda z predstavy, ktorá jediná je podľa neho hodná svojho Tvorcu.
Odmietal teda predstavu Boha, ktorý by sa ako malé dieťa hral na nejakom konečnom či ohraničenom „pieskovisku“, preto preň Boh musel byť identický s celým vesmírom, s prírodou: „Príroda nie je nič iné než Boh vo veciach.“
Podrobil kritike rozličné stránky cirkevného učenia, čo by mu azda v tom čase ešte ako-tak odpustili, no popri tom zaútočil aj na cirkevné dôchodky. Hlásal napríklad, že by kláštorom mali odňať majetky. To je oblasť, na ktorú je cirkev dosiaľ pomerne citlivá a v tomto smere vôbec neprekypuje nejakou radikálnou štedrosťou.
Iným problémom bolo akceptovanie heliocentrického názoru Mikuláša Koperníka, presvedčenie, že v nekonečnom vesmíre musí jestvovať aj nekonečné množstvo svetov.
Tiež bol hlboko presvedčený o ľudských schopnostiach, o tom, že človek je bytosť, ktorá sa neustále a najmä poznaním zdokonaľuje. Človek je schopný hrdinských činov a lásky, ba prekonávaním svojich obmedzení prirodzene smeruje k božskosti a ušľachtilosti.
Giordano Bruno zdôrazňoval úlohu rozumu v poznávaní, ktorý kládol proti naivnej dôvere ranej renesancie v zmysly, pretože tým nie je dostupné nekonečno. O dvesto rokov predbehol svoju dobu aj v oblasti estetiky, v chápaní umenia a krásy.
Cirkev sa za Brunovu smrť dodnes neospravedlnila. Ale mnohí filozofi mu vo svojich dielach preukázali patričnú úctu najmä tým, že jeho pojmy či myšlienky prevzali a rozvinuli.
Žiada sa spomenúť aspoň Barucha Spinozu, Wilhelma Leibniza, ale aj predstaviteľa nemeckej klasickej filozofie Friedricha Wilhelma Josepha Schellinga, ktorý dielo „o božskom a prirodzenom princípe vecí“ napísal na jeho počesť ako dialóg.
Dielo i osud Giordana Bruna nám dodnes pripomína, že sloboda poznania je hodná aj najväčších obetí, pretože sa stáva cestou človeka k tomu najlepšiemu, čo v ňom je – k ľudskosti.