Keby som robila manekýnku, patrila by som do starého železa, na smetisko dejín, odkiaľ by som podávala fundované správy, aké je úžasné byť ženou v najlepších rokoch, vybočiť zo zabehaných chodníčkov, zavše sa „urvať“ a kúpiť si niečo hriešne drahé, prekvapiť manžela v sexi spodnej bielizničke, aké je fajn zakoketovať si na dámskej jazde s pánom od vedľajšieho stola, robiť samé nečakané veci, dať si raz alebo aj dva razy do mesiaca vyhladiť vrásky, vyžehliť alebo pokrčiť vlasy, urobiť gélové nechty, nadbytočné kilá odstrániť liposukciou, z veľkého poprsia odrezať, malé nafúknuť, a vôbec, svoj vek ignorovať, pretože nehrá žiadnu, ale vonkoncom žiadnu úlohu v našom či vo vašom či v mojom živote, pravdaže, ak nevkorčuľujete na trhy práce, kde sú samé mladé kolektívy a čo by ste tam vy taká nafúknutá a vycapkaná aj hľadali, pravdaže!
Dobre, že nie som manekýnka! Tie majú dnes niečo cez dvanásť, vyzerajú ako spiace krásavice v drahých šatách, čo majú všetky akúsi skrytú filozofiu, ktorú zväčša tuší iba sám módny dizajnér…
Po revolúcii, nežnej, novembrovej, nám vracali dokumenty a záznamy z osobných oddelení. Aká som bola prekvapená, že aj ja také niečo mám, že o mne svet vie! Vo vercajchu som našla odporúčania a neodporúčania na strednú či vysokú školu. Na strednú dokonca s maminým vyjadrením: „Veronka je ešte príliš detská, aby sa dalo predpokladať, čím sa bude neskôr zaoberať.“ Mala som pätnásť rokov a ešte som sa hrávala, teda, hrávala by som sa, keby bolo s kým. Od detstva naučená prísť domov, prezliecť sa do teplákov a šup von, som si ešte v pätnástich obliekala staré vyťahané tepláky, chudulinká až strach, so žriebäcími veľkými kolenami, pudlo mi viselo po kolená, a bežala som za kamarátkami! Pravdaže, nie na piesok, sedávali sme na lavičke v parku, a zatiaľ čo ony sa zhovárali o chlapcoch, ja som ich pokúšala, či si nezahráme chytku alebo opaxírku. Na jar sme chodievali na snežienky, neskôr na fialky, vedeli sme, kde sa dá natrhať orgován a komu dozrievajú v záhrade prvé čerešne. V teplákoch som stávala pod čerešňou, ktorá sa ohýbala pod spolužiakmi a žobronila, hoď aj mne! Vedeli sme ich naukladať na palicu a ešte v pätnástich sme si robili vence z púpav a sedmikrások.
Raz som sa ustrojená v teplákoch a starom tričku chystala von. Vo dverách ma zastavila babička: „Veronka, nehanbíš sa, šak ty si už velké dievča a takto zrichtovaná beháš po ulici, šak sa ti budú chlapci smiať!“ Začudovala som sa, trochu zahanbila a odvtedy som si tepláky neobliekla, hoci stále som mala v očiach raráškov – čo keby si niekto so mnou zahral opaxírku! Trápili ma iba zlé známky, písala som si s Larisou z Kyjeva a čítala Terku Vansovú. Potom som raz šla s tatom do Senca a pri hydrante s vodou stretla chlapca, ktorý sa na mňa usmial. Zrazu ma bolel celý svet a bola som veľká…
Som žena, nevypočítateľná a unavená, stále rada hrám opaxírku, lozím po stromoch a chodím na snežienky, nemám gélové nechty, lebo by som si ich obhrýzla ako ceruzky, a pomaly sa vraciam k tým teplákom…