Začiatkom roka Čína prudko obmedzila dovoz odpadu z EÚ. V skladoch recyklačných firiem sa začali kopiť hory plastov či papiera. Smutnou pravdou totiž je, že hoci Európa hovorí veľa o výhodách separovaného zberu a recyklácie odpadu, veľkej časti z neho sa zbavovala vývozom – najmä do Číny.
V roku 2016 skončilo v čínskych recyklačných centrách 8 miliónov ton papiera z EÚ a 1,6 milióna tony plastov. Dôvody boli najmä ekonomické. Kvôli nízkej cene ropy bola výroba nových plastov výhodnejšia, než ich recyklácia.
Dôležitý je aj spôsob separácie odpadu. Británia, Írsko či Grécko umožňujú zbierať do rovnakých nádob kovy, plasty, sklo, papier i lepenku – znižuje to náklady. Takýto nízkokvalitný, zmesový odpad smeroval predovšetkým do Číny, no tam sa dvere zavreli. Krajiny s prísnejšou politikou separácie majú menší problém, ich odpad je cenenou surovinou.
Kopiace sa hromady odpadu by mohli byť konečne dôvodom, aby sme vzali sľuby vážne a sústredili sa na zníženie jeho produkcie a vyššiu recykláciu. V januári vydala Európska komisia stratégiu, podľa ktorej by do roku 2030 mali byť všetky plasty používané ako obaly recyklovateľné a opätovne využiteľné. V decembri minulého roku sa zas európske krajiny dohodli, že v rovnakom termíne sa bude recyklovať 70 percent kovov, skla, papiera a lepeniek. Lenže od stratégií ku konkrétnym krokom je ďaleko. Cirkulárna ekonomika možno vytvára pracovné miesta a investičné príležitosti, logika trhu však tlačí ku krátkodobo lacnejším, ale v konečnom dôsledku omnoho horším riešeniam.
Sprísňovanie čínskej dovoznej politiky už minulý rok spôsobilo, že európsky odpad začal hľadať odbytiská v iných krajinách. Narástol vývoz plastov a papiera do Indonézie, Malajzie, Vietnamu či Indie.
Nemusí zostať len pri mimoeurópskych krajinách. Podľa smernice dohodnutej v decembri 2018 má do roku 2035 končiť v EÚ na skládkach len 10 percent odpadu. Niektoré krajiny, vrátane Slovenska, s vysokým podielom skládok však dostali na splnenie tohto cieľa päť rokov navyše. Časť recyklovateľného odpadu z iných častí EÚ tak môže skončiť práve u nás.
Druhou možnosťou je spaľovanie. Z ekologického hľadiska je to katastrofálny spôsob „riešenia“ problému. Moderné technológie možno dokážu minimalizovať emisie. No spálenie odpadu, ktorý mohol byť opäť využitý, je mrhaním zdrojmi. Nehovoriac o tom, že spálený plast bude nahradený výrobou nového – s použitím neobnoviteľných zdrojov, s ďalšími emisiami skleníkových plynov. Jediným udržateľným riešením je minimalizovanie odpadu a jeho maximálne opätovné využitie. Na to druhé sú potrebné investície do kapacít pre zber a recykláciu. Prvý problém – množstvo odpadkov, ktoré produkujeme – však úzko súvisí s povahou ekonomiky stojacej na veľkovýrobe, masovej spotrebe a dlhých reťazcoch medzi výrobcom a spotrebiteľom.