Právo pracovať vo verejnej sfére malo však háčik. Taká žena nesmela mať deti. A neskôr, keď už mohla, začala narážať na celý rad problémov, na ktoré s istými zmenami naráža doteraz: nižší plat, sexistické narážky vedúce niekedy až k odchodu z univerzity či pracoviska, psychická rozpoltenosť z neschopnosti naplniť tradičnejšie predstavy rodičov a svoje vlastné, partnerské konflikty, samovražda či celoživotná samota. Pri emancipácii žien spoločnosť zabudla na jedno – emancipovať muža.
Verejná politika hovorí, že ženy sú si s mužmi rovné. Ale v Európe zarábajú ženy v priemere o šestnásť celých sedem desatín percenta menej, v celosvetovom meradle až o dvadsaťtri. A príčina nie je tá, ktorú pomenoval v marci 2017 poľský europoslanec Janusz Korwin-Mikke, že sme „slabšie, menšie a menej inteligentné“. Napríklad vysokoškolský diplom ženy má na trhu práce menšiu hodnotu. Zamestnávateľ nevidí len diplom: vidí predovšetkým ženu obsypanú malými deťmi. V prípade muža je dieťa spravidla ukazovateľom úspešnosti: čím ich má viac, tým viac sa mu pripisuje zodpovednosti a motivácie. Pri ženách sú však deti mínusom: čím je ich viac, tým väčšmi pre ženu klesá šanca na návrat do práce a adekvátne ocenenie. Jednoducho – problémom je a bolo materstvo.
Žijeme vo svete, ktorého hlavnou filozofiou je tlak na výkon, súťaživosť, individualizmus. Len málo žien sa dostane do vrcholového manažmentu, univerzitných pozícií, politiky či vrcholového športu, ak za to nie sú ochotné zaplatiť osobným životom a ak neprijmú tie isté pravidlá, akými sa riadi na bezbrehý progres zameraný maskulínny svet. Pritom je evidentné, že nejde o situáciu, ktorá by bola neriešiteľná alebo škodlivá len pre ženy. Svet, kde spoločenská hodnota muža tkvie vo výkone, plate, agresívnej súťaživosti, odmietaní kolektívnych riešení a spolupráce a žena si musí medzi kariérou a rodinou vyberať, je škodlivý pre všetkých – tragicky poznačuje naše vzťahy, zdravie, kvalitu života, a pretože je ten ustavičný tlak na progres založený na vykorisťovaní prírodných a ľudských zdrojov, je táto medziľudská a ekonomická nerovnováha aj príčinou globálnej nerovnováhy ekologickej.
Skvelé úspechy Anastasie Kuzminovej na tohtoročnej olympiáde na túto problematiku nádherne poukázali. Žena, ktorú pre jej materstvo vrcholový šport s cynizmom vlastným progresivistickej paradigme odpísal, dala s nonšalanciou najavo, že nie, mať deti nie je žiadnym objektívnym dôvodom zavesiť pracovné ambície na klinec, a nie, motivácia byť úspešnou sa deťmi neruší. Bez ohľadu na to, či sme vrcholové športovkyne alebo bezmenné úradníčky. Jediné, čo všetci potrebujeme, je povoliť tempo. Prestať vzájomne bojovať a radšej spolupracovať. V zamestnaní aj v partnerstve.