V marci je u nás „blázinec“. Tety učiteľky, ktoré nechodia do knižnice pravidelne, sa zobudia, a idú deťom ukázať miesto zvané knižnica, kde ešte dnes chodia exoti, ktorí čítajú knihy, chcú výklad ako v múzeu, napokon sme akýsi luxusný pozostatok časov dávno zašlých.
Dnes majú doma všetci všetko. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že knižnice zmysel nemajú a že do nich nik nechodí. S tými čo chodia – lebo chodia! – si myslím, že dnes majú omnoho väčší význam či zmysel, opodstatnenie alebo ako si to nazvete. Knižnica – tá naša určite! – je príjemným tichým miestom, prístavom. Nehrá u nás hudba, nemusíte si nič objednať, kvakotať, nájdete všetko čo v kníhkupectvách, z ktorých sa, česť výnimkám, stali akési „vetešníctva“ plné odporných suvenírov, zápisníčkov, plyšákov, srdiečok, hrnčekov…
Často hovoríme deťom, aký je rozdiel medzi kníhkupectvom a knižnicou, že u nás sa knižky požičiavajú a nekupujú, že nie všetko človek musí vlastniť. Ten pre mňa najpodstatnejší rozdiel malým deťom, pravdaže, povedať nevieme, a to, že oproti kníhkupectvám sme oázou pokoja, kde sa môžete porozprávať o knižkách aj o živote. Bývali také kníhkupectvá, kam sa dalo ísť po radu a na debatu. V nákupnom centre dnes slečinka pri pokladnici nevie, kto bol Rúfus… „Knižky o psoch nájdete vzadu…“
My máme takmer všetko. Brak aj vážnu literatúru. Ak nemáme, vieme požičať alebo objednať. My nekšeftujeme s haraburdami, ponúkame knihy! Knižnica dnes by mala byť príjemným miestom, kde máte priestor na štúdium. Miestom, kde môžete zájsť s deťmi na besedu, na ktorej vám povedia, ako a prečo treba čítať. Miestom, kde stretnete rovnakých „bláznov“, ako ste vy, ktorí majú radi neviditeľný napísaný a vymyslený svet. Miestom, kam chodia rady učiteľky cez literárnu výchovu, mamičky s vozíkmi si tu robia zastávky počas nekonečného túrovania po meste, miestom, kde je dobre a útulne. Vaše aj naše deti chodia do knižnice rady. Všetky deti chodia predsa rady tam, kam chodia radi ich rodičia či učitelia. Časom si zvyknú a začnú chodiť samy. Z niektorých „mojich“ detských čitateľov sú dnes dospeláci.
Nedávno sa ma jedna mamička pýtala, či sme „baby friendly“. Sme! Chýba nám prebaľovací pult, luxusné hračky, ale sme „baby friendly“. Deň čo deň sa u nás premelie detí a detí, s ktorými sa kamarátime a ktoré učíme ľúbiť knižky. Mnohé z nich poznáme po mene a ony na nás aj v meste zakričia. Keď ich po pár rokoch stretnem na schodoch do oddelenia pre dospelých čitateľov a dáme sa do reči, vidím, že sme boli dosť „baby friendly“, ba že to všetko má zmysel! Pekný marec, kolegovia!