Chvíľku to vyzeralo, že sa nezdržanliví bujaci aspoň zahanbia, ak už nie zľaknú, kým sa trhanie pavučín zo špinavých kútov nestalo karikatúrou. A karikatúra už nevyvoláva dojatie, iba smiech, ba až posmech. Dokonca aj naše celebritné panie a páni sa tak na pol úst uškrnuli: no, a ja by som aj chcela, aby ma tak niekto – a nič. Bóže, šak z nich neubudlo, nie?
Holyvúdske herečky chodia v smútku. Jedna za druhou rozprávajú svoje príbehy. Kritici im vyčítajú vypočítavosť. Vtedy sa mali ozvať, keď sa nad nimi alfa samci natriasali. Kto im má teraz veriť? A vôbec, nie je to voľajaké čudné, keď sa ženy ohradzujú proti mužskej prirodzenosti?
Mala som spolužiačku, boli sme maličké, hrali sme divadlo. Pred Dňom učiteľov sme chystali vystúpenie. Dievčatká mali byť mušky, učiteľka všetkým rozdala vystrihnuté krídla z použitých filmov od röntgenu. Svetlušky si mali prišiť na film gumičku, ktorou sa upevnia krídla na chrbát.
Moja spolužiačka sedela v kuchyni na diváne, krídla rozložené na skladanej sukničke, medzi perami ihlu a v ruke špuľku nite. Vtedy do kuchyne nakukol akýsi chlap. Mal veľké ústa. To si na ňom dievčatko všimlo hneď, lebo ich mal ako balón priškrtený pri gumičke. Prišiel si pozrieť izbu, ktorú mal na druhý deň maľovať. No doma nebol nikto, iba to dievčatko. A tak sa maliar začal zaujímať o celuloidové krídla na skladanej sukničke.
Dievčatku spadla špuľka s niťami, zakotúľala sa pod diván. Ako sa po ňu zohla, pocítila chlapovu ruku na holej nohe. Preľakla sa, obrátila sa tvárou v tvár a zazrela hrubé pery roztiahnuté v úškľabku. Tvár vyzerala ako hlava opice na gumičke, aké sa vystreľujú pri kolotočoch. Týmu hrubými gambami sa prisal k jej ústam, rukami jej držal obe nohy, bola ako vo zveráku. Škrípal zubami a strkal jej hrubý prst pod gumičku modrých spartakiádnych trenírok.
Nikdy nikomu tento zážitok nevedelo dievčatko vyrozprávať, týždne nevedelo nič preglgnúť. Nikto nič netušil, nič sa nestalo, iba jedno dieťa malo zlomené krídla. Dozvedela som sa to až po rokoch.
Koľko je takých utajených príbehov? Koľko bolo a je hrdiniek, aké nám zanechal Milo Urban v Živom biči? Spomíname si?
Eva Hlavajová príde prosiť notára Okolického, aby jej muža vyreklamoval z vojny. Okolický je v postavení alfa samca a aj to dokonale využije. Lebo on môže, lebo on je chlap a taká je mužská prirodzenosť. Evu zneuctí, ale aj vyvrhne zo spoločnosti – muž na vojne a ona samodruhá! Nikto nikdy sa nemal dozvedieť, prečo skončila v krútňave. Iba vďaka vnímavej umeleckej duši Mila Urbana a potom Eugena Suchoňa ten tragický príbeh poznáme.
Kampaň Me-Too nabrala nebezpečný smer. Akoby sa niekto snažil vyrobiť z drobných ľudských tragédií len také nič. Ale tie ženy, dievčatá, deti sú tu, medzi nami. A hodné ochrany!