Od demonštrácie odborárov v roku 2012 je to najväčšia demonštrácia, len ľudia sú úplne iní. Slová ako „komouš“, „komanč“, „boľševik“, vyslovované s najväčším možným opovrhnutím. Prebíjam sa davom a premýšľam, ako je možné, že tisíce ľudí prišli do ulíc demonštrovať proti človeku, ktorý bol takmer pred tridsiatimi rokmi v pohotovostnom útvare Verejnej bezpečnosti a zasahoval počas Palachovho týždňa. Zdeněk Ondráček mal vtedy práve dvadsať rokov.
A keď ho Poslanecká snemovňa zvolila na čelo komisie, ktorá má kontrolovať činnosť Generálnej inšpekcie bezpečnostných zborov (GIBS), čo je inštitúcia, ktorá má kontrolovať prácu polície, nielen v Prahe nastal rozruch. Podľa kritikov túto funkciu nemôže zastávať „boľševická mlátička“.
Naozaj všetkým týmto ľuďom prekáža, čo Ondráček robil pred tridsiatimi rokmi? Naozaj im ide o to, aby GIBS čo najlepšie fungovala? Ovládli ma hlboké pochybnosti. Odpoveď sa skrýva i v heslách, ktoré ľudia skandovali. Proti komunistom, proti Babišovi, proti eštebákom a proti súčasnej situácii, ktorá však vzišla zo slobodných volieb. Ľuďom navôkol prekáža súčasná politická situácia a pripisujú to komunizmu. Usilujem sa to pochopiť, ale ide to ťažko. Nakoniec si vravím, že občas môžeme vnímať veci inak, to sa stáva.
Iróniou osudu GIBS naozaj nefunguje dobre. Má kontrolovať činnosť polície, ale zväčša v nej pracujú bývalí policajti. Ondráček bol tiež celý život policajtom a netají sa, že k polícii akéhokoľvek režimu je lojálny. Pre funkciu v komisii sa však nehodí nie preto, že kdesi dvadsať rokov slúžil, ale preto, že stojí na strane polície bez ohľadu na to, čo polícia urobí. Preto je dobre, že z funkcie napokon sám odstúpil. Uvidíme, či to bude znamenať aj to, že namiesto neho nastúpi niekto lepší, kto podrobí činnosť GIBS skutočnému skúmaniu. Zatiaľ totiž prešľapy polície ani činnosť GIBS médiá ani širšiu verejnosť nezaujímali.
Lenže protestujúcim nešlo v prvom rade o Ondráčka. Do protestu proti nemu sa kanalizovala nespokojnosť privilegovaných. Ľudí, ktorí sú od 90. rokov inak takmer stále s vývojom v krajine spokojní, a až teraz majú pocit, že sa niečo deje zle. Problémy však nepripisujú oligarchizácii spoločnosti, nekontrolovanému kapitálu, divokej privatizácii, nízkej vymožiteľnosti práva, nízkym príjmom či množstvu exekúcií, ale – komunizmu.
Po tridsiatich rokoch, čo sa usilujem vysvetľovať, že pred rokom 1989 tu komunizmus vlastne nebol, že ľavica neznamená automatické smerovanie k autoritatívnosti a že nie všetko, čo sa nám nepáči, je komunizmus, to vzdávam. Nemá to cenu. Je tu generácia ľudí z jednej spoločenskej vrstvy, ktorá bude akýkoľvek náznak autoritárstva a všetko, čo vníma ako neprávosť, vždy nazývať komunizmom či dokonca boľševizmom. Ak s nimi budem chcieť nájsť spoločnú reč pri kritike súčasného kapitalizmu, budem k nim asi musieť pristupovať ako k deťom, ktoré používajú iné slová, a s úsmevom sa povzniesť nad fakt, že zamrzli vo vývoji.