Sympatický chlapec s milou tvárou a so strapatými vlasmi je rozochvený a hovorí, že sa hanbí vystupovať. Priznáva, že je novinárom rok aj s cestou (video z podujatia Fondu pre mimovládne organizácie, uvádzal ho aktivista Michal Hvorecký, zverejnené začiatkom januára 2017).
Na patológii ležia mŕtve telá, kanadský novinár, ktorý sa dva týždne pred vraždou rozlúčil so Slovenskom, píše svoj prvý článok, ktorý určí stopu: Zavraždený pátral po prepojení mafie s vysokou politikou. Vie, o čom hovorí, spolupracovali, vymieňali si informácie. O dva dni od nájdenia tiel vychádza vo všetkých denníkoch posledný nedokončený článok Jána Kuciaka. Doniesol ho vraj do redakcie v stredu, šéfredaktor mu povedal, nech na ňom ešte pracuje. Nepožiadal o ochranu pre novinára, nebolo mu nič podozrivé. Napokon, v septembri 2016 vyšiel podobný v bulvárnom týždenníku s vysokým nákladom. A o niekoľko dní vieme, že tento chlapec je mŕtvy…
Slovensko sa stáva najsledovanejšou krajinou, píšu o nás všade. Ako o krajine, kde sa vraždia novinári. Slovensko je vo vážnom ohrození, jeho povesť vyzerá byť zničená. A čo v tej chvíli robia najvyšší predstavitelia štátu? Predseda vlády s ministrom vnútra rušia svoj pracovný program. Konajú skratovo, vyzerajú uštvane. Polícia začína vyšetrovanie, policajný prezident rozpráva – a novinári mu neveria. Generálny prokurátor žiada mlčať. Opozícia je pokropená živou vodou z mŕtvych tiel, tlačovky sa valia jedna cez druhú, novinári sa spájajú, koordinujú svoje úsilie. Zomrel ich kolega! A všetko nasvedčuje tomu, že pre svoju prácu.
A kde je prezident? Na nete sa objavia jeho vysmiate fotografie zo svahu. Lyžuje sa v Alpách. Keď sa vráti, oznámi svetu, že jeho krajina je v kríze, musí padnúť vláda alebo budú predčasné voľby. Aj keby sa ukázalo, že tá vražda jeho dvoch mladých spoluobčanov nesúvisí so stopou, ktorú načrtol kanadský novinár.
V deň pohrebu Martiny Kušnírovej kráča prezident na čele pietneho sprievodu, modlí sa s ním. Začína rozhovory s opozičnými politickými stranami. Dráždi Smer – sociálnu demokraciu a jej predseda stráca nervy. Vyťahuje Sorosovu kartu a dlažbové kocky pred ohlásenou demonštráciou. Ulica mu to spočíta.
Na demonštrácii, ktorá už nie je o zavraždených občanoch Slovenskej republiky, ale o „škodnej“ na jej čele. Dav skanduje: Dosť bolo Fica! Začnú sa preteky s odhadmi, koľko ľudí bolo na námestiach. Jedni prihadzujú, iní vysypávajú – podľa sympatií. O počty však nejde, ide o náladu elít. A nálada je jednoznačná!
Sotva sa začal osmičkový rok a zdá sa, že generačná výmena je nevyhnutná. Naratív: Slušné Slovensko! Alebo prízemnejšie – nech vypadnú, už si dosť nakradli! Ach!