Názorným príkladom je Hlavná železničná stanica v Bratislave. I keď ona sama, vzhľadom na isté okolnosti, takéto čarovné zákutie vôbec nepredstavuje. Na nej je ešte romantické to, že sa z nej dá hocikedy odísť. Istotne iba preto stále okolo stanice premáva nepreberné množstvo dopravných prostriedkov. Teda vôbec nie je pravda, že by sa dnes už nedalo čeliť pokroku a každý by ním bol akosi pohltený a nemal priestor na vlastnú individualitu a celkom osobný úpadok. Ani autobusová stanica v Nitre nie je nejako obzvlášť nezaujímavá.
Novým prvkom v tomto ustálenom svete sa stávajú diaľnice a rôzne rýchlostné cesty. V mladosti sa ľudia mojej generácie autostrádam dosť vyhýbali, pretože nemali inú možnosť. Najprv nikde nijaké neboli.
Potom nejaké pribudli, no natoľko krátke, že zvyčajne nestáli za pozornosť. Výstavba diaľnic sa rozbehla až v kapitalizme a ako-tak pokračuje dodnes. Napriek tomu, že niektoré vlády jej pomerne úspešne čelili. Nechceli zbytočne míňať peniaze a zadlžovať našich vnukov! Z týchto finančných prostriedkov mohli byť užitočnejšie veci, napríklad nemocnice a podobne.
Jedna pani ministerka z raného poprevratového kapitalizmu dospela k hlbokému presvedčeniu, že diaľnice sú samy osebe nebezpečné – aspoň tak sa aj vyjadrila – „lebo sa na nich zabíjajú ľudia“. Táto negatívna vlastnosť diaľnic nikoho neprekvapovala, veď ich začal stavať v nacistickom Nemecku Hitler. Až potom jedna kórejská automobilka povedala, že autostrády tu treba napriek týmto ich nešťastným vlastnostiam a ďalšie vlády tento počiatočný ostych postupne prekonávali.
Istý pravicový minister dokonca išiel osobne až do Bruselu presviedčať tamojších úradníkov, aby peniaze z fondov na školstvo a vedu presunuli na diaľnice. Keď sa to nepodarilo, tak sa začalo s úvahami o výstavbe športového štadiónu, aby sa peniaze v nejakom školstve alebo dajakej vede nestratili. O to, napokon, zatiaľ dôsledne dbala takmer každá slovenská vláda. Dnes už je diaľnic viac, no nedovolil by som si tvrdiť, že ich je dosť. Menia krajinu. Malé krčmičky popri starých cestách zanikajú a vyrastajú nové pri odpočívadlách. Nikdy by som tomu nebol veril, no postupne tiež premieňajú uniformitu na originalitu.
V jednom „osviežovacom“ zariadení som našiel na pulte tlačidlový mechanický zvonček, aké som kedysi vídal iba v menších penziónoch v Anglicku, s nápisom: „Keby som sa dlhšie ako hodinu neobjavil, tak zazvoňte!“ Prirodzene, že by sa napriek vďačnému úsmevu patrilo počkať, ale zvonil som hneď, ako som tento úchvatný starobylý objekt uvidel. Veď každá jarná prestávka je vlastne krásna zmena.