Zákon nepripúšťa vyjadrovať vo verejnoprávnom médiu politické sympatie či antipatie. Jedna skúsená novinárka na FB napísala, že zákon netreba brať až tak vážne…
Odznak sa stal symbolom od prvého pietneho mítingu po ohavnej vražde Jána Kuciaka. Symbolom konca režimu, ktorý – podľa opozičného politika Miroslava Beblavého – Robert Fico nezaložil, ale zastrešil. Strecha je už dolu, no moc ešte neleží na ulici. Do nedeľnej politickej debaty v telerádiu prišiel opozičný politik s odznakom. Škoda, že moderátor odznak nemal.
Nežijeme v normálnej situácii, dvojnásobná vražda bola ako výstrel z Aurory, aj s následkami. Ten odznak by mali nosiť všetci, ktorí to tak cítia! Politické symboly sa vymysleli presne na to: na rozlíšenie. Ak by náhodou ešte nejakému divákovi či poslucháčovi nebolo dosť jasné, kto za koho kope.
V dávnejšej minulosti profesionáli vo verejnoprávnom rozhlase a televízii prinášali najväčšie bohatstvo správ a rôznorodých komentárov, z ktorých čerpali printové médiá. Dnes je to naopak, opisujú z novín, ktoré majú síce nízky počet predplatiteľov, zato široké lakte a tým aj vplyv. Všetci píšu modrým perom aj dosť jednotným štýlom. V telerádiu nevedia, kde majú brať „druhú stranu“, Eduarda Chmelára nechcú. (Žeby vo výskumných ústavoch, v štátnych inštitúciách, kde pracujú už odchovanci západných univerzít, v akadémii, na vysokých školách, v tých mimovládkach, ktoré živoria?)
Profesionalita redaktoriek a redaktorov telerádia sa začína i končí v opozičnej tlači a jej spolupracovníkoch. Medzi novinármi sú „in“ schémy, aké kreslil aj zavraždený novinársky analytik. Kto s kým, ako a prečo. Schémy fungujú v biznise. Ale aj informácia je politický kapitál.
Ako to funguje, naznačil prezidentov poradca Rado Baťo. Porozprával spriatelenému denníku, ako to bolo, kým sa Andrej Kiska lyžoval a čo sa dialo po jeho príchode. Ako prezident prišiel s prejavom, že hoci tá vražda nesúvisela s Kuciakovou prácou, musí padnúť vláda, alebo budú predčasné voľby. Pozoruhodný je záver rozhovoru: mienkotvorný je ten, kto píše do opozičnej tlače. V čase po ohavnej vražde novinári nadobudli obrovské sebavedomie. Kto by sa odvážil dnes pozdvihnúť voči nim hlas v krajine, „kde vraždia novinárov“?
Žeby Rezník? Má dobré meno: ľahko sa zosmiešňuje. Redaktorky a redaktori spravodajstva mu navyše nedôverujú, spísali proti nemu petíciu. Aj za tie odznaky, ale aj za diskomfort, ktorý pociťujú. Pred voľbou generálneho riaditeľa sa na stole našli informácie, že RTVS gazduje takpovediac pod stolom. Václav Mika vraj neverejne rozdeľoval kráľovské odmeny. Mesačné platy jeho schopných manažérov zaokrúhlené o odmeny údajne desaťnásobne prevýšili platy ich radových kolegov.
Rezník, teda mäsiar – nomen omen – zaťal do živého. Tie kráľovské odmeny a manažérske miesta zrušil. Ľudia s odznakmi pozdvihli svoj hlas. Siaha sa na (ich) slobodu. A akú voľbu má koncesionár?