Stal sa symbolom svetového mieru, slobody prejavu, tolerancie a vzájomných medziľudských a kultúrnych vzťahov. Umenie pritom sprevádza človeka vlastne od najstarších čias a predstavuje aj neoddeliteľnú súčasť jeho života. Je výsledkom jeho zručnosti, tvorivosti, nadania i poznania. V rovnakej miere je súčasťou materiálnej aj duchovnej kultúry ľudstva. Svojou dôležitosťou a vnútornou prepojenosťou umenie už oddávna tvorí svojbytný zvláštny svet. Svet, ktorý môžeme odlíšiť od prírody, pretože v nej umenie určite nenájdeme, ktorý môžeme odlíšiť od iných užitočných produktov, čo nás obklopujú a pomáhajú nám v každodennom živote.
Odlišuje sa i od sveta vedeckého poznania a od bezprostredného politického diania. No súčasne so všetkými týmito oblasťami veľmi úzko súvisí, napomáha ich rozvoju aj pochopeniu. Stále je mnoho ľudí, ktorí žijú v najhlbšom presvedčení, že so svetom umenia nijakým spôsobom nesúvisia. Ale pritom s najhlbším zaujatím pozerajú filmy, spievajú a počúvajú piesne alebo si iba zbierajú „zaujímavé“ kamienky. Prípadne ich úplne rozruší, ako to v jednej poviedke vtipne zachytil anglický spisovateľ Gilbert Keith Chesterton, nejaký „najnovší“ objav opísaný v archeologickej ročenke.
Niekto uprednostňuje nové umenie, iný hudobné, ďalší drámu, no vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že takmer každá ľudská bytosť si nejaké „svoje“ umenie nájde. Zariaďuje si vlastný domov, prechádza sa medzi zaujímavými stavbami, vracia sa ku knihám, ktoré poznala v mladosti, ba nezriedka zisťuje, že rokmi vlastného prežitého života sú všetky tieto poklady akoby celkom iné a často akoby plnšie, než boli kedysi.
Pre niektorých mysliteľov umenie predstavuje ten najdemokratickejší inštitút, pretože je vždy iba súčasťou veľkej rieky, ktorá vyviera z ľudského srdca, aby sa doň opäť vliala. Pred každým umeleckým dielom je človek len vnímateľom práve tak ako ktorýkoľvek iný. No vždy ide o prínosné stretnutie, ktoré ho vyslobodzuje z bolestnej všednosti jeho života a ktoré ho zároveň – akoby paradoxne – viaže k dianiu sveta pevnými putami náklonnosti.
Umenie je miestom hľadania, miestom zázraku, ktorý sa neopakuje iba preto, aby opäť mohol nastať. Umenie učí aj lieči. Znepokojuje, burcuje, poburuje, vychováva, ale často i zabáva. Niekedy len pohladí srdce, inokedy sa nečakane spojí s priam bezbrehým smiechom. Má svoju odpoveď na všetky smútky a zjemní všetky trápenia.
S najhlbším pohnutím som sa dočítal, že pred pár dňami silný vietor poškodil očarujúcu hrobku Tádž Mahál v Agre v Indii, ktorú budovalo vyše dvadsaťtisíc umelcov viac ako desať rokov. Každé umelecké dielo je krehký útvar, ktorý si žiada našu ustavičnú pozornosť a prekvitá najmä v mierových podmienkach. V iných sa stráca, chradne a upadá. Rovnako ako my.