Z Modry do Poľska z času na čas odchádzajú autobusy na trhy do Jablonky. Všetko je tam lacné, keby mal autobus príves, ľudia by ho zaplnili haraburdami. Všetko potrebujeme, keď je to lacné. Nikdy som nešla.
Vždy si spomeniem na náš výlet do Olomouca na výstavu kvetov. Moja mama okamžite kúpila akúsi popínavú superružu dosť vysokého vzrastu a ja som ju musela nosiť v náručí. Všetky kvety sa mi zdali odporné, kvetináč mi bol ťažký. Výlet trval celý deň, vláčila som maminu vädnúcu krásavicu po pavilónoch abécédé, v duchu som zápasila s myšlienkou, že ju niekde akože zabudnem, nakoniec som sa však s ňou nalodila do rozohriateho autobusu a v rytme Moravanky, som ju hojdalenkala medzi nohami a ona ma za odmenu pichala do ksichtu.
Keď niekto predo mnou spomenie Poľsko, vždy mi napadne výlet do Zakopaného s mamou, staré a zvláštne uličky, kostol a taká zvláštna vôňa v ňom, výklady plné medového jantáru.
Mám rada mäkké a teplé svetlo tohto kameňa. Mám rada jantár. Keď som bola malá, otec priniesol z Ruska mame dva prekrásne náhrdelníky. Svietili a svietia dodnes ako mačacie okále, visia ako kvapky medu z plástu, slniečkujú, hrejú, toľko som ich odjakživa obdivovala, až mi ich mama dala. Dnes patria do mojej šperkovej výbavy, jedna zo starších častí môjho pokladu.
Iný jantár, dnes tiež môj, pricestoval zo starobylého Krakova. Otec mal asi jantár rád. Náhrdelníky, prívesky, brošne, jeho cesty do Poľska boli vždy akoby lemované jantárom. Keď mi muž povedal, že ide znovu do Krakova, okamžite som zajastrila ušami, spomenula si na malé jantárové srdiečko, ktoré som dostala od otca a vzápätí stratila, na všetky tie mamine náhrdelníky a prívesky, na všetky svoje neskoršie návštevy Poľska. Ja mám do Poľska jantárový pas! A tým, že vlastním niekoľko krásnych príveskov a náhrdelníkov, mám pocit, že mám už od detstva čosi viac ako ostatní. Môžem ich tam všetky pokojne nechať, sú moje. Inak, po svojom.
V Petrohrade mali kedysi jantárovú komnatu. Poľsko je pre mňa komnata. Mineralizovaný zvyšok treťohornej živice ihličnatých stromov starý asi 50 miliónov rokov. C12H20O.
Podlamujú sa mi kolená, keď si to predstavím. Poľština akoby bola plná zdrobnenín a jantáru. Očami si tam vždy vyfotografujem všetky tie vitríny plné slnečného jantárového svetla, svieti v každom výklade.
Šperky, sošky, lustre, ružence, alebo iba tak, obrovské kamene, až sa človek začuduje, keď si predstaví, koľko rokov trvá až živica vytvorí tieto „kamene“, že ich toľko je, iba v Poľsku pri každej návšteve študujem odtienky ich farieb, večer brúsim po internete, chcem vedieť viac, všetko, všade, iba vždy Poľsku v obchodoch aj v tržnici hľadám ten svoj, poznáte to, okamžite ako ho zbadáte viete, že to je on, že bez neho nemôžete byť a keby ste si ho nekúpili, urazili by ste ho.