Hajlovali a kričali: „Cigáni do plynu!“ Na konci vagóna stál rómsky pár, obaja ustrnutí strachom. Bytostne som cítila, že sú obeťou agresie a že pre nich tento zážitok znamená, že sa na ulici nemôžu cítiť bezpečne. S rozjarenými fanúšikmi sme vystúpili na rovnakej zastávke a všimla som si tam dvoch policajtov. Bežala som k nim a povedala, čo som práve videla. Odpovedali, že sú z mestskej polície a nemôžu nič robiť.
Šla som teda na najbližšiu policajnú stanicu a zopakovala som tam to isté. Policajti sa pýtali, prečo im to rozprávam a či mi také správanie prekáža. Odvetila som, že na tom, čo si o tom myslím, predsa nezáleží, ale že je to trestné. Len pokrčili plecami a ja som odišla. Nedokázala som si za svojím trestným oznámením stáť.
Vtedy som však ani na chvíľu nepochybovala, že by správanie ľudí v električke malo byť potrestané. Nepredstavovala som si pre nich väzenie, no chcela som, aby vedeli, že niekomu ublížili a že sa to nesmie. Odvahu vybrať sa na políciu som našla s vidinou rómskeho páru, ktorý musel prežívať divoké deväťdesiate roky v Prahe, kde také správanie nebolo výnimočné.
Od tých čias, najmä s rozvojom internetu, som si mnohokrát položila otázku, kde má byť hranica, čo sa ešte môže hovoriť a čo už nie. Rozsudok nad Milanom Mazurekom z Kotlebovej ĽS NS opäť otvára otázku, či a ako trestať nenávistné prejavy. Argumenty za absolútnu slobodu slova poznám. Jej zástancovia prísne rozlišujú medzi tým, čo čo označujú za činy, a tým, čo sú pre nich len slová. Tie podľa nich neubližujú natoľko, aby musel slovne napadaných chrániť Trestný zákonník.
Celkom jasné sú aj argumenty za stíhanie prejavov nenávisti, ktorého zástancovia poukazujú na to, aké psychické dosahy majú prejavy nenávisti na tých, ktorých sa týkajú. Dúfajú, že ak si ako spoločnosť nastavíme mantinely, dokážeme sa udržať a tým skôr neprekročíme hranicu fyzického násilia.
Internet je plný prejavov nenávisti, a predstava, že súdy súdia všetkých, ktorí to píšu, ma desí. Nakoniec to vyzerá tak, že väčšina ľudí ostáva za šírenie nenávisti bez trestu. České a slovenské väznice nie sú plné tých, ktorí by v nich trpeli za to, že sa odvážili povedať „nepohodlnú pravdu“. Potiaľ sú teda obavy tých, čo obhajujú možnosť hovoriť čokoľvek, slabé. Ale načo sú zákony, ktoré neplatia pre všetkých a dopadajú iba na niekoho?
Ako z toho von? Začať by sme mali tým, že budeme hovoriť o tom, že i slová dokážu veľmi ublížiť. Prijali sme premisu, že ľuďom sa nesmie vyhrážať a že týrať dokáže páchateľ aj slovne. To isté platí vo verejnom priestore vo vzťahu k rozličným skupinám. Ako by sme sa cítili v koži rómskeho dieťaťa, ktoré vyrastá do sveta, kde všetci kričia, že je parazit, asociál a neprispôsobivý? To nemôže byť dobrý štart do života. Už len preto by sme mali mať na pamäti, že také správanie je bez ohľadu na zákony hriech.
