Chodím si po svete taká skromná a dobrá, nejako som v posledné dni aj „spracovitela“. Posadila cibuľku, lusky, tekvice, rajčiny aj papriky, aj starodávne kvety georgíny. Potešujem chorých, navštevujem osamelých, rozveseľujem smutných.
A tu čosi hľadám na internete. Do očí mi udrie reklama na módny doplnok, a ten mi vyrazí dych. Nádherou aj cenou. Omračujúcou krásou farieb, vyšívaným ornamentom. „Grekovová: Čo vás bolí? Platonov: Celý Platonov.“ Celá Verona ma bolí. Áno, vieme, mŕtvola sa rozkladá nečujne… Verona, márnomyseľná! A ešte to zverejní ako odvážny počin pod názvom sny a túžby dlžníčky Sociálnej poisťovne.
Najťažšie sa podáva správa o náladách. Nič nepridávať, neuberať, iba to, na čo myslím, napísať, nerozvíjať ani nehodnotiť, nereflektovať, iba to, čo je, napísať. Všetko je napokon vraj forma.
Pozerám sa na tú výšivku. Lilavo-modrá, sadli by sme si, dobre by sa to nosilo. Zaujímavé, vkĺznuť takto niekomu „do kabáta“. Ako by som to odrazu potrebovala. Bola by som možno sebavedomejšia a vyrovnanejšia a šťastnejšia a krajšia. Bola by som lepšia spisovateľka? Pri písaní som najpresnejšia a vtedy, keď sa mi podarí natlačiť nohu do cudzích malých topánok alebo keď v nich kráčam, hoci aj ustavične jednu alebo druhú strácajúc.
Mimo calkulo, tak vzniká literatúra. Literatúra nie je fotografia zúčastnených, ale fotografiou zúčastnených, ktorá bola vznikla najmä vďaka tej fotografii. Milovaný Esterházy to tuším povedal trochu jednoduchšie a krajšie a presnejšie. Bol to lepší spisovateľ.
Napíšem si o drahom predmete z internetu, o tom, ako som sa zahanbila, že by som ho veľmi chcela, a dokonca si predstavovala, že je môj, až dovtedy, kým sa môj naozaj nestal bez toho, aby som ho vlastnila, ale prečo ho teda nevidím trebárs v zrkadle? Príbehy, aj neexistujúce, sa majú vyrozprávať. Nedávno som videla istú bezmennú dobre oblečenú ženu.
To ma serie najviac, že aj ja možno patrím k takýmto márnivým potkankám, čo behajú po obchodoch, a možno to nerobím len preto, lebo na to nemám. Desivé hromadenie nepotrebných predmetov demonštruje malosť, ich počet napokon vytvorí akúsi sieť, pascu na bezmocného, nič netušiaceho človeka. „Zblízka vidno len nudu malicherností a potom krutosť celku“ Ako je možné, že ľudia to nevedia, a ja taká múdra som pochopila?
Ešte stále stojím pri zrkadle a nemám na pleci tú vyšívanú tašku, ktorú som radšej ani neopísala lebo sa hanbím… Hehe! Všimnite si tie tri bodky s cieľom skratky. Žiadne vysvetlenie, iba hanba a chtíč, trocha vyšívaného zmätku do idylky…