Pritom staroba je vec, ktorú možno človeku závidieť. Aspoň podľa jednej zahraničnej dôchodkovej inštitúcie, ktorá ju v televízii vykreslila celkom presne. Teda na móle sedel starec, očividne už v pokročilom štádiu demencie. Odušu lovil ryby na udicu. Tie však zrejme neboli jeho jedinou korisťou, lebo okolo neho neustále pobehoval asi tucet neobyčajne krásnych, teda vôbec sošných žien, v dosť úsporných plavkách.
Všetky sa neobyčajne radostne chichotali a strmhlav bavili. Dôvod ich jasotu bol síce pomerne nejasný, ale v každom prípade sa krajšie strávený deň pre onoho starca dá predstaviť iba veľmi ťažko. Zarmucoval ma však osud tých dievok, lebo iste len jedna z nich mohla získať jeho príťažlivé mladistvé penzijné srdce aj so všetkými bajpasmi. Teda za predpokladu, že by si ju večný rybár zapamätal. V každom prípade všetky ostatné zostali na ocot, lebo viac starcov tam nebolo.
Tak nejako vnímajú starších ľudí aj viacerí mladí, ktorým slušnosť už dnes nie je natoľko cudzia, ako im bola ešte pred pár týždňami. Napríklad nedávno sa jeden z nich, navidomoči uštvaný námahou z náročnej demonštrácie, v komentároch vyjadril, že väčšinu súčasných politických problémov, ktoré teraz musia riešiť mladí ľudia na námestiach, zavinil ten, „kto dal právo voliť aj sprostým penzistom“.
Každému predsa musí byť jasné, že dobré by to bolo iba tak, ako zvolí on a Igor Matovič. Teda aj keby volebné právo nemal mať nik okrem nich dvoch. Pochopil som, že mladý muž sa sna, načrtnutého penzijnou spoločnosťou, ešte môže dožiť. Aspoň je na tej najlepšej ceste. Vo všeobecnosti to však s mladými ľuďmi vôbec nie je také zlé. Stretávam sa s pozornosťou, ohľaduplnosťou, pochopením a drobnými láskavosťami ešte stále oveľa častejšie ako s tým protikladným a negatívnym prístupom.
V spolupráci je to dosť podobné. Pred časom ma oslovila študentka, ktorá mi oznámila, že je odhodlaná takú – no povedzme, že trošku ťažšiu – tému vypracovať, aj keby som v priebehu našej vedeckej kooperácie zomrel.
Lekári, aspoň zatiaľ, neboli až takí skeptickí. No pri pohľade do zrkadla som zistil, že študentkin postoj má určité opodstatnenie. Teda ak mám byť objektívny. Ale nemal som ju preto nikdy menej rád ako ostatných študentov.
Starší ľudia si na ťažkosti života zvyčajne už dosť zvykli, len mladí ho znášajú ako bremeno plné neistoty. A pritom si toľkokrát jedni i druhí môžu navzájom pomôcť. Aj keby iba dobrým slovom a úsmevom. To veru nie je zlý začiatok ani ku koncu!