Fúzy od čokolády

, 02.05.2018 12:00

Mama prvého mája do sprievodu nechodievala. Lekári z psychiatrickej liečebne na Cajle chodievali manifestovať do Pezinka, ona zostávala doma.

Ráno vyšikovala tatka Vinca do sprievodu s niektorou z dychoviek z okolia, potom ožehlila naše pionierske košele, našla zapatrošené pionierske šatky a vypšikala z domu nás so sestrou s mávadlami do sprievodu.

Keď bola u nás babička, žehlila košele ona a spievala pesničku Až bílé konvalinky vzkvetou, já přijdu s kytičkou za tebou, a potom nám s mamou urobili na raňajky cigánsku, aby sme si ju nikde „nemuseli dať“, hoci sme sa najviac tešili na to, ako si ju niekde dáme. Popoludní sme chodievali do nášho domu vo viniciach, do hamrštílu, ale keď bol u Hrnčíra v lese majáles, šli sme tam. Tato hral v dychovke, my sme lietali po lese alebo s mamou trhali konvalinky. Chlapi hrávali kolky. Mala som rada zvuk kovovej gule valiacej sa v dráhe aj úder a vzápätí radostný výkrik.

Včera ráno som si čítala noviny a brúsila po internete. Prečítala som si aj báseň, ako sú ulice plné „komoušov“, všetko je na prd a ulicami chodia tetky a strýcovia, čo s nostalgiou oslavujú a spomínajú tú strašnú dobu „kedysi“.

V sprievode mi takmer vždy bolo zima. Hanbila som sa kričať pred tribúnou, hoci sme to skandovanie hesiel, ako sa hromadný výkrik nazýval, trénovali každé popoludnie v škole na školskom dvore. Raz sme niesli viacerí ťažký transparent. Čo sme sa natrápili, kým sme ho dovliekli pred tribúnu. Na základnej škole sme na výtvarnej výchove robili z krepového papiera mávadlá. Všetky sa mi vždy páčili. A na gymnáziu som prvý ani žiadny máj nemala rada. Bola som nešťastne zamilovaná, tešila som sa len na cigánsku a kofolu zo stánku.

Naša babička Jolanka rada pozerávala na prvomájový sprievod v televízii, dávali priamy prenos z Prahy. Tešila sa, že vidí Prahu, do ktorej chodievala na služobné cesty, keď robila plánovačku, obzerala si baloniaky, kostýmy, kabáty, vždy nám rozprávala, ako pekne sa obliekala a ako prvýkrát videla v Prahe pred Vianocami fúkanú čokoládu a kúpila ju svojim dcéram – našej mame a jej sestre Katke, a tá fúkaná mačička sa všetkým v rodine tak páčila, až ju napokon tým jej polosirotkám (dedko padol v SNP) niekto zjedol a nepriznal sa, ale len jej sestra Beži mala čokoládové fúziky.

Včera ráno som si čítala noviny a brúsila po internete. Prečítala som si aj báseň, ako sú ulice plné „komoušov“, všetko je na prd a ulicami chodia tetky a strýcovia, čo s nostalgiou oslavujú a spomínajú tú strašnú dobu „kedysi“. Istá mamička na fejsbúku sa zase pohoršovala, že ako má retro prvomájový sprievod v ich obci vysvetliť svojim malým, minulosťou nezaťaženým deťom? Vždy mi napadne, že nejde o dobu, že spomínajú na mladosť, na kamarátov, na kolegov, s ktorými sa stretávali v práci, na to, ako ich svet potreboval a bral vážne. Ak nám starkí spomínajú na staré dobré časy, niečo dnes nie je v poriadku, a možno im tu s nami nie je dobre. Lebo ten svet a to, aký teraz je, to všetko sme my.

Dedinou kráča sprievod s dychovkou, ľudia vyjdú pred domy, zasmejú sa a zaspomínajú si. Milá mamička by možno mohla svoje moderné deti s fúzmi od čokolády zaťažiť minulosťou a povedať im o udalostiach v Chicagu a o tom, prečo sa prvý máj odjakživa slávil, alebo o tom, že všetko, všetulienko, čo tu je, musel niekto urobiť, a že aj pred nami tu žili ľudia. <pe>

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#pochod #manifestácia #1. máj
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk