Vojna bez konca

Po tieto dni si pripomíname výročie skončenia druhej svetovej vojny, teda víťazstva nad fašizmom. Zdá sa nám, že sa vtedy jedna z najstrašnejších vojen skončila, ale ak pozornejšie nahliadneme do historických súvislostí, zistíme, že to celkom neplatí.

08.05.2018 12:00
debata

Dalo by sa azda povedať, že vtedy sa vojna skončila akurát v Európe, pretože boje v Tichomorí – aspoň oficiálne – trvali až do 2. septembra 1945. Ale ani na starom kontinente sa kataklizma neuzavrela tak „presne“ a náhle. Napríklad v stredných Čechách pri obci Milín kládli zvyšky nacistickej armády odpor ešte aj 12. mája.

Pamätám si obraz z knihy o druhej svetovej vojne, ktorú som čítal dávno, a preto si dnes nespomínam na meno autora. V nej koniec vojny autor prirovnával k platni na mechanickom gramofóne. Hudba už neznie, no oslabená pružina prístroja ju chvíľami ešte prinúti vydať kvílivé a umĺkajúce tóny. Teda, že ide vždy o postupný a dlhší proces, podobný na doháranie pahreby.

Nijaký obraz však nie je celkom presný, pretože vojna človeka fakticky obklopuje ešte dlho po jej závere, aj keď ide o konkrétnu vojnu a aj keď bola stanovená tá oficiálna hranica, odkedy už nie je. Ale i za týmto predelom sú to desaťročia najčastejšie biednejšieho života, kde tiesnivo nepôsobí iba nedostatok materiálnych prostriedkov, niekedy doslovne každodennej obživy, no najmä neuveriteľný tlak príšerných spomienok tých najbližších.

Vynárajú sa im v nečakaných chvíľach, neopúšťajú ich ani v snoch, ktoré by mali priniesť úľavu. Sú to niekedy iba fotografie starších príbuzných alebo talentovaných či múdrych a láskavých mladých ľudí, na ktorých sa azda trochu podobám, no nikdy som ich nemohol stretnúť a nikdy ich už nespoznám. Vojna ich rodine odňala, preto okrem týchto úryvkovitých a blednúcich spomienok už jednoducho nikde neexistujú. Ich život sa zastavil, no oni napriek tomu nepretržite chýbajú a nedá sa s tým nič urobiť. Sú tu a nie sú tu.

Napokon tá horúčkovitá nezmyselná vojna celkom plynule prešla do studenej vojny v rozdelenom či bipolárnom svete. Všade sa otáčali obrovské radarové antény, stúpali ťažké a hučiace stroje k nebu. V betónových jamách zákerne číhali rakety, ktoré vôbec nezaujímal nekonečný vesmír, iba slabšie či úplne slabučké miesta niekde na Zemi. Koľko hodín či dní strávili celé generácie mladých mužov streľbou na cvičné terče a s obavami čakali, kedy sa tie premenia na ľudské bytosti, pre ktoré sa zaraz na vhodné ciele rýchlo premeníme práve my.

Najhoršie je, že vojna sa vlastne nikdy úplne nezastavila. Bola v Kórei, vo Vietname, potom blčala v rozličných afrických štátoch, v Afganistane, opakovane na Strednom východe, v bývalej Juhoslávii, u bezprostredných susedov… A pri všetkých mi hocikto môže právom namietnuť, že som toho veľmi veľa vynechal.

Definitívny koniec vojny sa žiaľ ešte nikdy nekonal. Práve preto víťazstvo mieru, ktoré zavládlo v Európe pred 73 rokmi, nie je ani v súčasnosti menej vzácne či menej hodné vďačnej spomienky.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #nepokoje #druhá svetová vojna #Deň víťazstva nad fašizmom #vojnový konflikt