Tenšia peňaženka je typická aj pre nadmieru lojálnych pracovníkov, ktorí sú zamestnaní u toho istého zamestnávateľa tak dlho, že ten nadobudne istotu, že u neho zostanú až do penzie aj bez zvyšovania platu. Za svoju výplatu si vzhľadom na infláciu kúpia nielen čoraz menej, no mali by kalkulovať i s horšími vyhliadkami na výpočet dôchodku.
Ak platy v ekonomike rastú napríklad o päť percent ročne, pričom ich mzda stagnuje, zhoršuje sa tým ich osobný mzdový bod (OMB) ako jeden z rozhodujúcich parametrov pre výpočet dôchodku Sociálnou poisťovňou. OMB predstavuje pomer ich celkového ročného dosiahnutého zárobku k priemernej mzde spred dvoch rokov.
Firmy a ich stavovské organizácie dlhodobo tvrdia, že by mohli ľuďom viac pridať vtedy, ak by štát znížil daňovo-odvodové zaťaženie miezd. Ich argument však neobstojí, pretože do úvahy treba brať najmä celkové pracovné náklady, ktoré sú u nás v porovnaní s priemerom EÚ tretinové.
Európsky štatistický úrad (EUROSTAT) ich za jednotlivé krajiny počíta ako súčet brutto mzdy zamestnanca spolu s rozličnými príplatkami a bonusmi vrátane povinných sociálnych odvodov, ktoré za zamestnancov musí platiť z firemných peňazí. Zdravotné povinné odvody vo viacerých členských štátoch únie sú výlučnou záležitosťou zamestnancov. EUROSTAT ich pri definovaní ceny práce preto nezohľadňuje. Do výpočtu nezahrňuje ani mzdy zamestnancov verejného sektora a poľnohospodárstva, ktorých výplaty by mohli do značnej miery skresliť uvedené porovnania.
Jedna pracovná hodina stojí priemerne v EÚ od 4,9 (v Bulharsku) do 42,50 eura (v Dánsku).
Priemer za úniu pritom predstavuje 30,30 eura. V prípade krajín V4 najlacnejšie vyjde firmy pracovná hodina zamestnanca v Maďarsku (9,10), nasleduje Poľsko (9,30), Slovensko (11,10) a ČR (11,30 eura).
Mnohí si pri povrchnom pohľade na uvedené čísla pomyslia, že predsa takúto hodinovú mzdu nedostávajú. Zabúdajú pritom na to, že štatistické údaje sú nabalené o neodpracované, ale platené dni zákonnej dovolenky a už uvedené sociálne odvody. V zásade ide pri týchto porovnaniach o účtovné náklady firiem a nie o čisté príjmy zamestnancov, ktorí z nich financujú svoje rodinné osobné výdavky. Celkové pracovné náklady neslúžia preto na porovnanie životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ale ako barometer jedného z faktorov konkurencieschopnosti krajiny a jej atraktívnosti pre podnikateľov a investorov.
Firmám u nás chýbajú na obsadenie pracovných miest tisíce zamestnancov predovšetkým na pracovné pozície, kde sa zarába zvyčajne menej ako 1 100 eur v hrubom mesačne. Získať ľudí ochotných pracovať a najmä dochádzať mimo bydliska za takýto plat alebo mzdu, ktorá v čistom nie je vyššia ako sociálne dávky vo vyspelých krajinách, je pritom naprieč EÚ čoraz ťažšie. Nielen z pohľadu Slovenska.