Pre zápletku filmu by bol priliehavejší: práve Budov hlas má definitívne rozhodnúť, kto bude novým prezidentom USA. Volebné štáby demokratov a republikánov sa ho preto urputne snažia získať. Usilujú sa porozumieť názorom, v ktorých ani on sám nemá jasno. Aby ladili s tým, čo sa javí ako Budovo presvedčenie, opúšťajú programové princípy a dlhoročné ideové pozície. Ak zaznamenajú, že pochvalne pritaká programu protikandidáta, neváhajú prebrať jeho agendu. Republikáni sa zaväzujú umožniť uzatváranie manželstiev pre homosexuálne páry, Demokrati začnú bojovať proti potratom a migrácii. Budova občiansky vyspelá dcéra žalostí, že jej nezorientovanému a politicky ľahostajnému otcovi sa podarilo ideovo rozvrátiť Ameriku.
Dcérina výčitka naznačí vyústenie filmu, ktorý sa končí Budovou zžieravou sebakritikou a prerodom na zodpovedné zastupovanie bežných Američanov. Prepáčme filmu jeho lacný záver. Pozornosť si zaslúži pre časť, ktorá ukazuje, ako sú politické kampane prispôsobované momentálnym náladám či dokonca neobratným vyjadreniam voliča. S odstupom desaťročia sa javí ako dobrá diagnóza cesty, ktorá sa začína starostlivým „načúvaním voličovi“ a končí sa zúfalou bezprincipiálnosťou. Je výrečným podobenstvom aj pre situácie, keď o volebnom výsledku nerozhoduje mienka jedného ľahtikára, ale státisíce či milióny slušných obyvateľov.
Odhadovanie chúťok, záujmov a foriem, akými sa majú politici privrávať občanom, je dôležité a dobre utajované umenie. Pohľad na domáce politické diskusie však dáva tušiť, že politici sa cvičia najmä v hrách na box a (posledný) súd, ktoré vraj najviac priťahujú masy. Tieto žánre však vylučujú seriózny rozbor témy, o ktorej sa malo diskutovať. Znemožňujú aj to, aby interakcie politikov sprítomňovali také ústavné princípy, ako je úcta k dôstojnosti človeka. Ak filmová paródia pôsobila reálne, naopak, nedeľná diskusia O päť minút dvanásť venovaná problému zadlžovania zdravotníctva pôsobila ako fikcia. Obvyklý box a súd sa nekonali.
Ministerka Andrea Kalavská s členmi výboru NR SR pre zdravotníctvo Štefanom Zelníkom, Markom Krajčím a Zuzanou Šebovou vecne rozoberali problémy, ktoré spôsobuje nedostatočné financovanie, niekdajšia nepremyslená privatizácia časti zdravotníckych služieb v nemocniciach či chýbajúce štandardizovanie postupov vyšetrení. V debate sa nerezalo do súpera, ale do problému. Diskutujúci sa dopĺňali a vyjasňovali divákovi súvislosti problémov, ktoré v nemocniciach zažívajú tak pacienti, ako aj lekári.
Ak debata mala nejakého víťaza, bol to divák. Výnimočne. O týždeň nás zrejme čaká obvyklá hra na súdny proces, ktorá má ulahodiť slovenskému Budovi. A ten vraj dáva hlas tým, čo v debate pošlú do kriminálu či iného detenčného zariadenia najväčší počet súperov. Lebo iný zmysel politiky mu vraj už dávnejšie uniká.