„Všetci hovoria o augustovej invázii a keď sa ich pýtam na udalosti z jari a predchádzajúcich mesiacov, odpovedajú, že ak vari vtedy boli v spoločnosti nejaké zmeny, aj tak im ľudia neverili a vedeli, že sú predurčené na neúspech.“ Novinárka odo mňa chcela vedieť, prečo sa jej nedarí natočiť reportáž, kvôli ktorej do Prahy prišla.
Usilovala som sa jej vysvetliť, že augustové udalosti boli pre československú spoločnosť ťažká trauma, takže je prirodzené, že čiastočne prekrývajú predchádzajúci liberalizačný proces. A potom som hovorila aj to, že v našej krajine prevláda v súčasnosti ten výklad dejín, ktorý stavia na jednu úroveň celé obdobie od roku 1948 do roku 1989. Učíme sa, že sme ako spoločnosť zažívali štyridsať rokov totality a často nerobíme rozdiel medzi päťdesiatymi rokmi a osemdesiatymi. Pražská jar sa potom do takého výkladu minulosti nemôže vojsť a je nutné ju prejsť cudným mlčaním. Ponúkala som jej celý rad príkladov a keď odišla, uvažovala som, či som k českému kultúrnemu frontu nebola priveľmi tvrdá. Možno len málo vnímam diskusiu o roku 1968, ktorá u nás prebieha. Neprehnala som to?
O niekoľko dní nato som si v Respekte prečítala článok Tomáša Lindnera, v ktorom ľutuje, že v Československu rok 1968 neprebehol. Západu vraj okrem radikalizácie niektorých skupín priniesol aj liberalizáciu v mnohých témach, ako je napr. feminizmus, prístup k výchove detí alebo v ekológii, a naša spoločnosť je poznamenaná tým, že v Československu sa táto „tichá revolúcia“ neudiala. Témy roku 1968 ostali podľa Lindnera v normalizovanej spoločnosti celkom na okraji. A napriek liberalizácii v 90. rokoch sa to vraj dá pozorovať na diskusiách o feminizme, telesných trestoch, ekológii alebo pomoci ľuďom z iných svetadielov. Ani slovo o obrodnom procese, ani slovo o Pražskej jari.
Témy Pražskej jari sa u nás prirodzene viac sústredili na problémy, ktoré najviac slúžili našej vtedajšej spoločnosti, kde bola situácia v porovnaní so Západom odlišná. Vrátane postavenia žien, do značnej miery ovplyvneného feministickým prezidentom Tomášom Garriguom Masarykom. Ale pokiaľ ide o liberalizačný potenciál, mali by sme i vďaka roku 1968 na čo nadväzovať. Ak sme však nútení vnímať celé povojnové obdobie až do revolúcie ako dobu temna, nemôžeme si ani len spomenúť, ako aj po roku 1968 niektoré liberalizačné tendencie pôsobili. V roku 1969 napríklad vznikol Zväz Cigánov – Rómov. V Československu tiež dlhé roky pôsobil a k liberalizácii výchovy prispieval človek svetového formátu, akým bol detský psychológ Zdeněk Matějček. To všetko však musíme v rámci „správneho“ prístupu k dejinám vygumovať a tváriť sa, že v rokoch 90. sme začali stavať na zelenej lúke. Iste. Dá sa predstierať, že sme prešli jednoliatou dobou temna a fňukať, že niet na čo nadväzovať. Ale neškodíme si tým?