Nie je to prvá, posledná ani jediná situácia tohto druhu – v Martine, kam má byť expozícia presťahovaná, vraj hrozí niečo podobné (vážne ohrozené je vraj napr. Múzeum Martina Benku), pretože „neexistujú prostriedky na financovanie kultúrnych pamiatok“, ako zdôraznil poslanec Žilinského samosprávneho kraja Peter Vons.
Takmer paralelne prišla zvesť, že v Trenčianskych Tepliciach chátra liečebný dom Machnáč, jedno z najkrajších diel medzivojnového československého funkcionalizmu, ktorého autorom je slávny pražský architekt Jaromír Krejcar (o. i. manžel nemenej slávnej českej novinárky Mileny Jesenskej). Osud liečebného domu je dobrou ukážkou toho, ako dopadne ktorýkoľvek historicky cenný objekt v rukách dravého slovenského biznismena: odkedy boli kúpele Trenčianske Teplice v roku 1997 privatizované, do súkromných rúk bol prevedený aj liečebný dom Machnáč. Pamiatkový úrad Trenčín nesúhlasil s drastickými zásahmi investora do podoby funkcionalistického diela v snahe prebudovať ho na „luxusný“ (sic!) hotel, a tak to, čo nasledovalo, je „vedomé a účelové chátranie“.
Na Slovensku dobre vieme, ako takéto chátranie vyzerá. Za výdatnej spolupráce skorumpovanej samosprávy, magistrátov a vhodne dosadených úradníkov sa objekt pod zámienkou „niet prostriedkov“ za bagateľ odpredá do rúk súkromníka. Od neho sa „očakáva“, že zachráni to, na čo vraj štát nemá. Lenže toto očakávanie sa najčastejšie skončí úplným znehodnotením alebo likvidáciou. A ak sa proti tomu predsa len niekto vzoprie, „vedomé a účelové“ chátranie dielo dokoná: prídu argumenty o bezdomovcov, asociálnych živloch, deštruktívnej zeleni a mnoho iných kreatívnych nápadov v mene „pokroku a rozvoja“.
Kto neverí, nech si spomenie na prípad bratislavského PKO, amfiteátra na Búdkovej ceste a dnes už stovky ďalších precedensov po celom Slovensku. Po roku 1992 sa podľa niektorých umenovedcov u nás zničilo viac pamiatok, ako za vojny – a ja dodávam, že isto minimálne toľko, koľko v časoch reálneho socializmu, obzvlášť v Bratislave.
Pri pomenúvaní príčin by však bolo krátkozraké hovoriť len o devastačnej sile kapitalizmu. Vojnový aj povojnový budovateľský étos sa u nás niesol na vlne podobnej rétoriky o asociáloch, živloch a národných záujmoch „progresu“. Zbytočný je aj spor, či je lepší súkromný vlastník ako štát. To, čo Slovensku škodí najväčšmi, je systematicky živený nedostatok vývojovej kontinuity a historické bezvedomie spôsobené opakovaným gumovaním „nepohodlných“ súčastí dejín. Ťažko čakať úctu k historickému dedičstvu v krajine, ktorá má natoľko vypreparované učebné osnovy, že každá generácia má pocit, že dejiny sa začínajú práve ňou.