Často ide o malebné zákutia ľudovej a historickej architektúry či miesta v prírode. A iný dnešný význam tohto tajomného výrazu je závislosť osobnosti od rodného kraja či prostredia. Všetci, čo tu kedy žili či tadeto prešli, utvorili mesto, v ktorom žijem. Oni sú tým pomyselným hadom, stužkou, ktorá sa ako ornament vinie jeho ulicami, zákutiami, meandrami tôní vo vinohradoch, z ktorých vyskakujú škriekajúce bažanty a vyľakané srnky, nad ktorými poletujú drozdy, kde kuká kukučka a vrabce štrng brng do druhého tŕnia.
Tu skonal Ľudovít Štúr v pomyselnom náručí Janka Kalinčiaka, tu bývali Zochovci, čo prichýlili „siroťáka“ Janka Smreka, Martin Rázus, Laco Novomeský, do hliny z chotára vtláčali ornamenty keramikári, tu mali ateliéry Štefan Cpin, Ľubomír Kellenberger, Jozef Ilečko, Marián Polonský, a nebol by náš ornament úplný, keby som nespomenula maliarku Vieru Kraicovú, básnikov Jána Stacha či Jozefa Mihalkoviča a poetku Lýdiu Vadkeri Gavorníkovú a napokon na záver, tak ako sa patrí, aj svojho tatenka Vincenta Šikulu, mnohých mená vynechajúc, lebo text bude o literatúre.
V sobotu v Modre v Múzeu Ľudovíta Štúra otvoríme v rámci festivalu FELIBER POETRY výstavu mapujúcu tvorivé a životné zázemia Jozefa Mihalkoviča a Lydky Vadkerti Gavorníkovej. Na oboch si pripijeme a oslávime ich básňou, Jozef Mihalkovič dokonca privolil, že poskytne kratučký rozhovor a vernisáže sa zúčastní. Málokto možno vie, ako veľmi si boli blízki a že boli spriaznení aj rodinne. Lýdia Vadkerti Gavorníková sa v Modre narodila. A hoci celý život strávila v Bratislave, chodievala do Modry za mamou Pavlínkou.
Jozef Mihalkovič prišiel za láskou, našiel ženu aj zázemie. Mária Fialová bola sesternica Lydky Vadkerti Gavorníkovej, ich mamy, Pavlínka a Janka Petrakovičová, niekdajšia duša Múzea Ľ. Štúra, boli sestry. Modranská rodina sa čoskoro rozrástla o Lýdiine a Jozefove deti, všetci modranskí básnici,maliari a džbánkari a muzikanti sa stretávali v ateliéri u Jozefa Ilečka alebo u tata v hamrštíle. Keď Jozefova manželka Mária, rodená Fialová, tragicky zomrela, Jozef sa oženil druhýkrát z Margitou Géciovou, a bola to práve Lýdia, ktorá mu svedčila na svadbe.
Životné peripetie a popritom priateľstvá na celý život, vyrastajúce z podhubia dôverných rozhovorov o robote, o literatúre či umení! Alebo o víne, lebo aj to je najmä robota. Často k nám do hamrštílu chodievali Mihalkovičovci aj s chlapcami Borisom, Marekom a malým Jožkom na návštevu. Neskôr, na gymnáziu, ma začal Marek doučovať fyziku a napokon, po svadbe Lydkinho syna Viktora s mojou sesternicou Stelou Šikulkou sme začali spolu chodiť. Vzali sme sa. Syn dostal meno po dedovi Vincovi a dcéra Barbora Mária, po Marekovej mame Marienke, čo tak skoro odišla. Vplietli sme sa do toho modranského ornamentu. Aj preto sa teším na výstavu. Keď pôjdete okolo, zastavte sa.