Na účtoch, termínovaných vkladoch a vkladných knižkách majú Slováci asi 25 miliárd eur. To znamená, že znížením kúpnej sily peňazí prišli ich majitelia za rok asi o 625 miliónov eur. Môj odhad pritom nezohľadňuje peniaze investované v podielových či penzijných fondoch a životných poistkách, z ktorých viaceré v boji s rastúcimi inflačnými tlakmi tiež neobstáli. Víťazom sú iba tí, čo stihli za dobrú cenu kúpiť nehnuteľnosti za lacno požičané peniaze.
Viac ako 60 percent úspor majú ľudia odložených na bežných účtoch s úrokmi blízkymi nule. Na znehodnocovanie peňazí dlhodobo vinou expanzívnej politiky Európskej centrálnej banky doplácajú najmä penzisti a ľudia neovládajúci počítač a internet. Títo obvykle nechcú meniť svoje zvyky a previesť peniaze do inej banky alebo fondu, kde by dosiahli lepší výnos.
Ešte pred dvomi rokmi na Slovensku jedna z bánk používala slogan „Dôvera zaväzuje“. Spoliehať sa na rady bankárov v pobočkách je však dnes pomerne nebezpečné, pretože im v prvom rade ide o plnenie obchodných plánov. Oháňanie sa doterajšími skvelými výnosmi odporúčaných fondov pripomína jazdu autom po diaľnici, pričom vodič sleduje cestu iba v spätnom zrkadle.
Pre pochopenie roztápania hodnoty peňazí použime trochu finančnej matematiky. Ak peniaze vo fondoch alebo bankách budú každoročne strácať na hodnote (po odpočte daní, poplatkov a inflácie 2 % ročne počas desať rokov), bude mať 100 eur po uplynutí tohto času kúpnu silu dnešných 82 eur. Finančný mág André Kostolány kedysi napísal: „Kto chce dobre spávať, investuje do dlhopisov, kto chce dobre jesť, investuje do akcií.“
Zlou investíciou sú dnes aj dlhopisy najsolventnejších krajín, lebo sú nízko úročené a ich ceny v prípade zvýšenia úrokov výrazne klesnú. Najmä ak majú dlhú splatnosť. Akciová eufória je vhodná len do dnešného dobrého počasia, keď pri býčej nálade investorov akciové tituly už dlhý čas rastú. Pri súčasných nízkych úrokoch a špekulatívnych nákupoch akcií aj zo strany centrálnych bánk sa tomu ani nemusíme čudovať. Prekvapenie investorov a ich precitnutie do reality finančných strát nastane až po vyššom náraste úrokov ako reakcie na inflačné tlaky v ekonomikách.
V roku 2006 som mal v rukách knihu bulharského profesora, ktorý sa vyjadroval k penzijným reformám v krajinách bývalých socialistických štátov. Upútala ma v nej jedna myšlienka: keď si chcete zo svojich príjmov sporiť na obdobie staroby, dajte si veľký pozor. Odkladať 30 rokov peniaze je rovnaký nezmysel ako tri dekády odkladať do vreca suchý chlieb. Oboje sa totiž znehodnotí. Z dlhodobého pohľadu majú zmysel iba reálne investície, ktoré dávajú väčší predpoklad stabilných výnosov.