Jeho text bol podobnými krčmovými múdrosťami priam nabitý: Stoja (ženy) tíško za nami, keď pri pracovnom stole riešime tie svoje „veľké veci“ a ako vánok nás ovejú otázkou: „Uvarila som čaj z čerstvých bylín, dáš si so mnou…?“ Áno, presne to sú medze, kam by Haník ženy vykázal.
A nie je sám. Verejne sa k nemu pridal ešte psychoterapeut Milan Studnička, ku ktorému chodí niekoľko olympioničiek a „jedna je psychicky labilnejšia ako druhá“. Skutočnosť, že človek, ktorý zájde k psychoanalytikovi, má nejaké problémy, neprekvapuje, zato vyjadrovanie psychoanalytika, ktorý hodnotí svoje klientky v médiách takýmto spôsobom, otvára otázku, nakoľko je v poriadku on sám.
Vrcholový šport náročný zaiste je a o tom, či musí mať takú podobu, ako má dnes, by určite stálo za to diskutovať. Osobností vrcholového športu, žien aj mužov, ktoré sa zverili so svojimi problémami, je už dosť na to, aby sme pre takú diskusiu mali základ. Téma je to natoľko silná, že o nej vznikol i film Borg/McEnroe. My si však namiesto toho radšej zopakujeme tisíce kolo diskusií o tom, ako má vyzerať žena. Čo je celkom zbytočné, pretože tým sa podmienky vrcholového športu nezmenia. A už určite sa tým nezmení nízka prístupnosť športu pre všetky deti.
I tie, ktoré sa povedzme nebudú športu venovať vrcholovo, ale športové vyžitie by im pomohlo. V súčasnosti je to tak, že ak rodičia nemajú peniaze, môže dieťa na väčšinu športov zabudnúť. Športové krúžky sú drahé a pre veľa detí celkom nedostupné. To všetko sú témy, ktoré našu spoločnosť skutočne trápia. Riešiť skutočné problémy by však asi nebolo také zábavné.
České športovkyne priniesli z poslednej olympiády šesť medailí zo siedmich, ktoré Česká republika získala. Pre pána Haníka sú však ženy hrdinky „hlavne ako matky, ktoré svoje deti vozia do školy, nespia, keď sú choré, perú nám chlapom ponožky a žehlia košele, aby sme robili dojem, a vedia nás objať, keď prídu horšie časy.“
Predpokladám, že sa všetky olympioničky teraz chytia za nos a pôjdu domov prať ponožky a žehliť košele. Pokiaľ to však nie je skôr tak, ako už pred viac ako sto rokmi hovoril Tomáš Garrigue Masaryk: „Dekadentnými frázami o žene spasiteľke, o jej záhadnosti a tajuplnosti, o ochrankyni manželského krbu a tak ďalej sa zastiera honba za peniazmi a pohodlím, za kuchárkou a milenkou, ošetrovateľkou a gazdinou v jednej osobe.“