Jedným z dôvodov tohto oslabovania je fakt, že hľadanie synergie medzi Severoatlantickou alianciou a pomaly sa rozvíjajúcou európskou obrannou spoluprácou bude v budúcnosti čoraz ťažšie. Jednoduché nie je ani v súčasnosti.
Roztržky medzi „starou“ a „novou“ Európou, vyvolané (aj) politikou Georgea Busha, či diskusie medzi atlantistami a zástancami autonómne európskej obrany, sa skočili pracovným kompromisom: Cesta k európskej obrannej spolupráci je, politicky i technicky, dlhá a komplikovaná. A nie všetky európske krajiny chcú po nej kráčať rovnakou rýchlosťou. Preto treba zatiaľ využívať existujúce možnosti kooperácie v rámci NATO. Vrátane spolupráce EÚ – NATO.
Problémom však je (aj) to, že členstvo v oboch organizáciách sa neprekrýva: v NATO je len 21 súčasných členov EÚ. Po brexite to bude ešte o jedného menej.
Spojené kráľovstvo však nie je „hocijakou“ členskou krajinou. Obranný rozpočet, aj vojenské kapacity, z neho robia dôležitého bezpečnostného hráča (na európske pomery dokonca veľmi dôležitého). Po jeho odchode z EÚ bude 80 % vojenských výdavkov v Severoatlantickej aliancii pripadať na krajiny, ktoré nie sú členmi únie.
Londýn možno bude chcieť zachovať bezpečnostnú spoluprácu s EÚ v niektorých oblastiach, no to nie je to isté, ako plná účasť na spoločnej bezpečnostnej a obrannej politike. Ak si odmyslíme Turecko, ktoré sa pod vedením Erdogana vydáva vlastnou cestou, vyzerá to, že v európskej bezpečnostnej architektúre vznikajú dva tábory: jeden okolo Francúzska s Nemeckom, druhý okolo Spojeného kráľovstva a USA.
Do toho vstupuje súčasná politika Donalda Trumpa. Strategický záujem USA o európsky kontinent klesá dlhodobo. Súčasný americký prezident však dal jasne najavo, že multilaterálne fóra považuje za zbytočnú záťaž. Preferuje bilaterálnu spoluprácu.
Presne do tohto rámca spadá žiadosť poľskej vlády. Trumpovi navrhla presne taký bilaterálny obchod, aký sa mu môže páčiť: mimo štruktúr EÚ či NATO. Za trvalé umiestnenie obrnenej divízie je dokonca ochotná zaplatiť. A je možné, že nebude posledná. Najmä ak prítomnosť amerických vojsk využije Rusko na ďalšie eskalovanie vlastnej vojenskej prítomnosti na západných hraniciach.
Vzniká spleť prekrývajúcich sa vzťahov, spoluprác, dohôd. Sú v takejto situácii záväzky kolektívnej obrany (v NATO aj v EÚ) naozaj nespochybniteľné? Oficiálne áno. Fakticky: nevieme. Čo však vieme takmer určite, je, že sa ich súčasný ruský režim pokúsi otestovať. Samozrejme, nie otvoreným konfliktom. Hybridná vojna ponúka dosť subtílnejších nástrojov.
Ak chcú nájsť európske krajiny v tejto bezpečnostnej džungli aspoň trochu pokoja, mali by výrazne pridať v posilňovaní európskej obrannej spolupráce. Aspoň tie, ktoré to myslia s posilňovaním integrácie vážne.