Iluzórna prax

06.06.2018 09:00

Neviete, čo je reálna prax! Takouto výčitkou skúsení praktici oplácajú návrhy outsiderov a zelenáčov, že by azda niečo mohli robiť lepšie. Žilina nerobí rozdiely medzi zelenáčom a verejnou ochrankyňou práv. Bez rozpakov spochybní jej právo tvrdiť, že pre zlepšenie situácie detí žijúcich v unimobunkách na Bratislavskej ulici by sa dalo urobiť viac.

V posledný májový deň v rádiu Regína nazval hovorca radnice ombudsmankin regionálny výjazd „exkurziou“ a odporúčal jej „reálnu prax v reálnom prostredí“. Aby sa k veci mohla kvalifikovane vyjadriť, mala by vraj vykonávať terénnu prácu minimálne tri mesiace.

Hovorca naznačoval, že ombudsmanka sa dotkla cti terénnych sociálnych pracovníkov. Podľa nahrávky sa vyjadrovala len k podmienkam, ktoré mesto vytvára pre ich prácu a pre ďalších, ktorí chcú pomáhať tam žijúcim deťom. Hovorila o nízkom počte asistentov učiteľa, o chabej kapacite komunitného centra, v ktorom nie je možné organizovať doučovanie detí, o tom, že terénne sociálne pracovníčky sú len dve a centrum sa zatvára už o 16. hodine.

Žilina nie je od ostatného sveta hermeticky izolovaná. A jej hovorca určite vie, že verejná ochrankyňa práv sleduje situáciu v meste prinajmenej od momentu, keď po (chvályhodnom) zrušení segregovanej školy a rozdelení jej žiakov do ostatných škôl, vystal problém s úhradou cestovného.

V Žiline má školská mládež verejnú dopravu zadarmo, no táto vymoženosť sa nemala týkať detí, ktorých rodičia mali voči mestu dlhy. Tak ako takmer v každej obci u nás, aj tu sa pomoc občanom podmieňovala plnením si záväzkov voči mestu. A práve ombudsmanka vniesla do sporu okolo cestovania zadarmo aj pre deti z dlžníckych rodín zásadné hľadisko: záujem dieťaťa je nutné klásť na prvé miesto a k deťom pristupovať ako k „nezávislým držiteľom práv“. K tomu nás zaväzujú medzinárodné dohovory a naša ústava. Toto hľadisko by malo viesť každú diskusiu o podmienkach, ktoré vytvárame pre deti.

Žilinu urazila poznámka, že mesto by malo byť v integračnom úsilí aktívnejšie. Aj tu sa očakáva, že prvý krok k zmene by mali urobiť tí, ktorým „sa má“ pomôcť. No predstava, že ľudia zbavení zdrojov, a v tom aj viery v seba a v inštitúcie, sú schopní tento krok urobiť, je iluzórna. Terénnu sociálnu prácu a ďalšie aktivity, ktoré z nej vychádzajú, mení na prax, ktorá len zabetonúva nepriaznivý stav vecí.

Mali by sme takú prax, v ktorej do troch mesiacov vyhasne každý entuziazmus, spolu so žilinským hovorcom nazývať reálnou praxou? Podľa tých, ktorí chcú zmeniť veci k lepšiemu, si také označenie nezaslúži.

Cesta z biedy totiž vyžaduje aj pretvoriť rezignovaných atomizovaných jednotlivcov na spoločenstvá, ktoré dokážu dôverovať sebe aj verejným inštitúciám a chápu, že len v spolupráci majú silu niečo zmeniť. Dané podmienky však reálnu integračnú prax blokujú. Zvlášť perfídne sa o to pričiňujú svojho názvu nehodné komunitné centrá. Ich priestorové riešenie znemožňuje stretnutia miestnych, ktoré by prelamovali ich uzavretosť a rozvíjali ich dôveru k spolupráci s mestom a spoločnej akcii.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#verejná ochrankyňa práv #Žilina
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk