Ich vypočítané penzie tak ako doterajšie príjmy, najmä pri kombinácii rôznych funkcií a pracovných zmlúv, nízke nebudú.
Na Slovensku aj v Čechách odchádza podstatná časť ľudí do penzie, len čo je to možné. Udržať ľudí na pracovnom trhu si vyžaduje širšiu odbornú diskusiu ako handrkovanie o tom, či zamestnanec alebo živnostník vydrží pracovať do 64, 65 alebo 67 rokov. Naviazanie veku odchodu do dôchodku na predlžovanie života v podmienkach Slovenska má svoje opodstatnenie. Ale zamýšľať sa nad tým, či v roku 2050 budú ľudia odchádzať do penzie o štyri roky neskôr, ako je to dnes, nemá zmysel.
Skôr by sme sa mali zamýšľať nad tým, či životné náklady nebudú v budúcich dekádach rásť výrazne rýchlejšie ako výnosy dosahované v penzijných fondoch. Nezodpovedaným výkričníkom tiež zostáva, či súčasné nastavenie spotrebného koša nepodáva skreslený obraz o výške inflácie a pod. Vtláčať nasilu vek odchodu do dôchodku do Ústavy SR nemá zmysel aj preto, že nikto dnes nevie odhadnúť, či v roku 2050 alebo dokonca v roku 2070 bude existovať euro. Spoločná mena predstavuje okrem výhod aj zdieľanie spoločného rizika najmä v prípade, ak by sa niektorý z veľkých štátov eurozóny musel s eurom rozlúčiť a nesplatil by svoje záväzky voči veriteľom, ktorí investovali do jeho dlhopisov.
Fixovanie dôchodkového veku má zmysel maximálne pre najbližšie dve desaťročia. Tí, čo argumentujú v prospech „prinitovania“ veku odchodu do penzie, majú pravdu v tom, že manuálne pracovať do 65 či dokonca 68 rokov je u väčšiny ľudí nereálne, aj keby o ich prácu ešte bol na pracovnom trhu trebárs záujem. Práve preto majú v mnohých krajinách zabudovanú dôchodkovú kotvu v podobe nevyhnutného počtu poistného obdobia (minimálne 35 rokov) potrebných na získanie nekráteného dôchodku.
Slovensko diskutuje o probléme, ktorý sa týka dlhodobých horizontov, ale ignoruje anomáliu dnešného nastavenia vdovských a vdoveckých dôchodkov. Nárok na ich poberanie je v mnohých štátoch EÚ, na rozdiel od Slovenska, závislý od počtu rokov trvania manželstva, čím sú z nárokov na ich výplatu vylúčené mladé vdovy označované ako „zlatokopky,“ alebo sú tieto dávky rozdelené aj pre rozvedené vdovy a vdovcov, najmä ak v tomto zväzku vychovávali deti.
Preväzovanie dôchodkového stropu s dlhovou brzdou je možné označiť za hľadanie zložitého riešenia problému, ktorý ani neexistuje. Vládnych predstaviteľov a rezortných expertov na financie a sociálne otázky by skôr mali zaujímať mizerné parametre povinnej doživotnej renty z peňazí poistencov v 2. dôchodkovom pilieri predávané životnými poisťovňami a neúmerne vysoká a široká paleta poplatkov v 3. pilieri v rámci doplnkového dôchodkového sporenia.