Presnejšie, že to, akým spôsobom v nich existujeme, nie je život. Ľudia si to zvyknú všímať najmä vtedy, keď nastane situácia kolapsu v súvislosti s dopravou, počasím, keď sa fenomén ľudí bez strechy nad hlavou nedá viac násilne odsúvať z lavičiek a vlakových staníc, keď sa začnú množiť prípady násilných činov v uliciach a keď v rozhovore o celkom samozrejmých miestach či javoch, ktoré po generácie vytvárali charakter vášho domova a ešte včera tu boli, zrazu zistíte, že obyvateľ/ka toho istého mesta vonkoncom netuší, o čom hovoríte.
Keď sa objekty a miesta, ktoré vaše bydlisko robili celkom samozrejme krásnym a funkčným, nielenže začnú vytrácať, ale stanú sa prvoradým cieľom devastácie. Keď sa jedného dňa zobudíte s vedomím, že nemáte domov, pretože vás z neho čosi a ktosi postupne vyhnal a okradol. Sociológia urbanizmu toto súborné, komplexné usmrcovanie mesta označuje pojmom urbicída.
Podoba slovenských miest a kvality života v nich vypovedá o príbehu vývoja vzťahu našich obyvateľov voči celej našej krajine a, pravdaže, aj o dobách, ktoré ho formovali.
Pojem vraj prvý raz použil anglický spisovateľ Michael Moorcock v roku 1963. Vzápätí sa začal používať v súvislosti s opisom agresívnej deštrukcie miest v dôsledku rôznych sociálnych experimentov v čoraz rýchlejšie globalizovanom svete, radikálnej industrializácie a urbanizácie. Urbicída je zámerné likvidovanie heterogenity a presadzovanie homogenity, a je teda podobne ako genocída formou vojny, ktorej ide o zničenie historických kultúrnych vrstiev (ako v genocíde o likvidáciu etnických skupín), vymazanie pamäti, teda likvidáciu ducha mesta a jeho degradáciu na bezfarebný homogénny celok.
Filozofia aj umenoveda zvyknú práve o prvých desaťročiach druhej polovice 20. storočia hovoriť ako o období, v ktorom definitívne a cieľavedome zanikla krása ako spoločenská potreba. Jedinými hodnotami ostali funkčnosť, rýchlosť, efektivita – to všetko krása brzdila. Bývanie sa stalo bivakovaním, stolovanie žraním, vzdelanie nástrojom ohlupovania v záujme efektivity, susedstvo anonymitou. Zabudnúť, zabudnúť, zabudnúť. Odkiaľ sme prišli, čo tu bolo pred nami, kto tu bol, čo všetko sme.
Človek bez minulosti nemá ako tvoriť svoju budúcnosť – a mesto je len jeho verným zrkadlom. Ktokoľvek nesúhlasiaci s novými poriadkami musel byť odstavený – deportovaný z domova, spoločensky znemožnený ako reakcionár či spiatočník, zbavený práva na rozhodovanie. „Aj najkrajšie mesto vyjde navnivoč, keď navnivoč vychádzajú ľudia, ktorí v ňom žijú,“ napísal Egon Bondy. „Nemôže sa stať aj to, že tí, ktorí v ňom bývajú, ho aj zničia?“ Pravdaže, písal o Bratislave.
Urbicída – vražda mesta alebo násilie voči mestu, nie je prehnaný pojem. A neviaže sa len na niekoľko ojedinelých prípadov vo svete; zato každý prípad má svoje špecifiká, ktoré je dobré mať odvahu presne si pomenovať, len tak sa dá situácia potenciálne zmeniť. Podoba slovenských miest a kvality života v nich vypovedá o príbehu vývoja vzťahu našich obyvateľov voči celej našej krajine a, pravdaže, aj o dobách, ktoré ho formovali.