S rastúcou mierou presnosti dokážeme modelovať pravdepodobný vývoj a účinky klimatických zmien, vrátane ich ekonomických, sociálnych a politických vplyvov. Klimatická kataklizma je súčasťou verejného diskurzu, populárnej kultúry, kultúrneho biznisu. Napriek tomu je táto hrozba pre nás po väčšinu času neosobná. Uvedomujeme si ju, no akoby sa nás netýkala. Pokiaľ nám ju „nesprítomní“ nejaký symbol.
Jedným z nich by mohli byť obrie stromy baobaby. V rokoch 2005 – 2017 skúmal medzinárodný vedecký tím asi šesťdesiat najstarších baobabov na juhu afrického kontinentu. Najstarší z nich začal rásť približne v čase, keď vraj Feidippos bežal z Maratónu do Atén oznámiť zvesť o gréckom víťazstve nad Peržanmi. Pred 2 500 rokmi. Úctyhodný vek mali aj ostatné z najstarších kusov, každý viac ako jedno tisícročie.
Náš spôsob života, spôsob života privilegovanej, blahobytnej menšiny, je environmentálne neudržateľný.
Vedci skúmali príčiny ich dlhovekosti. Dospeli však aj k inému, neradostnému poznaniu. Desiatka najväčších a najstarších stromov umierala práve počas desaťročia výskumu. V rokoch 2010/2011 skolaboval aj spomínaný najstarší kus. Vedci predpokladajú, že ich náhle hynutie môže byť do značnej miery zapríčinené zmenami klimatických podmienok na juhu Afriky.
Baobab je mimoriadne odolný strom. Je prispôsobený na prežitie dlhých období sucha. Nie však na zmeny vyvolané aktivitou človeka. Mimoriadne nízke zrážky, extrémne horúčavy a v niektorých prípadoch zaberanie pôdy pre poľnohospodárstvo či výstavbu, spôsobujú, že tri z druhov, rastúcich na africkom kontinente, sú na Červenej listine ohrozených druhov.
Baobab býva nazývaný aj „stromom života“. Je to chytľavá metafora: strom života hynie kvôli nášmu neudržateľnému spôsobu života.
Príbeh má však aj druhý rozmer. V britskom denníku The Guardian naň nedávno upozornil bývalý prezident Maurícia, Ameenah Gurib-Fakim: najväčšou iróniou je, že Afrika, ktorú dnes postihujú najvážnejšie dôsledky klimatických zmien, vyprodukovala v historickom meradle mizivú časť emisií skleníkových plynov. Najstarší obyvatelia kontinentu (a spolu s nimi iné, možno menej ikonické, živočíšne a rastlinné druhy, a desiatky miliónov ľudí) platia ťažkú cenu za environmentálne zločiny spôsobené inými ľuďmi v iných krajinách.
Znie to ako dobrý príbeh, so sentimentálno-moralizujúcim koncom. V skutočnosti je však príbeh kruto jednoduchý. Náš spôsob života, spôsob života privilegovanej, blahobytnej menšiny, je environmentálne neudržateľný. Prví na to doplatia tí, ktorí sa nemôžu brániť. Slabší, chudobnejší. Silnejší a bohatší sa zatiaľ správajú tak, akoby to bola cena, ktorú sú ochotní zaplatiť.