Spomínam si s úsmevom na prehliadku hradu Trakošćan v rámci zahraničnej konferencie v Chorvátsku, keď sa ma kolegyňa, francúzska profesorka, spýtala, či aj my na Slovensku máme nejaký hrad. Chápal som to, lebo Slovensko je pre nich tak dosť na východe, takže sa dá predpokladať, že tam už toho veľa nie je. Je to podobný postoj, aký niekedy zaujímajú vzdelaní ľudia napríklad v Nemecku, keď vyslovujú presvedčenie, že civilizácia sa končí na východ od Drážďan.
Skromne som jej odpovedal, že hradov máme na Slovensku asi dvesto. V takom dobrom stave doteraz asi necelú desatinu. Videl som na nej, že mi nedôveruje, preto som jej vysvetľoval, že sme vždy boli viac-menej hraničnou a záujmovou oblasťou, museli sme sa brániť. Často veľmi úporne a od najstarších čias.
Hovoril som jej o svojom predkovi, Jánovi Bakošovi, ktorý bol ako kapitán pred pár storočiami veliteľom protitureckej hliadky v okolí Banskej Štiavnice. Či už to bol iba menovec. alebo skutočne príbuzný, neviem. Ale nesmierne si ho vážim aj tak, lebo Štiavnicu agresívni a krutí uchvatitelia vtedy nedobyli. To znamená, že sa vo svojom remesle Bakoš vyznal a z môjho hľadiska – istotne spolu s ostatnými – odviedol skvelú prácu, ako sa na dobrého vojaka a statočného syna vlasti patrí.
Dokonca som jej povedal, že na Slovensku je aj najväčší hrad v strednej Európe – Spišský, prípadne Pustý hrad pri Zvolene. Prirodzene, že sa to môže členiť podľa historických období, rozlohy, krásy, malebnosti a ešte všelijako inak, no rozhodne v oblasti hradov za svetom v ničom nezaostávame. A už vonkoncom nie v ich počte. Pre istotu som ju však odporúčal na webové stránky, kde si ich môže sama pozrieť či spresniť moje tvrdenia. Najlepšie však iste urobí, ak Slovensko navštívi a nejaké si prehliadne osobne. S hradmi je to totiž dosť podobné ako s pyramídami. Prikrčené na pohľadniciach vyzerajú úplne inak ako zblízka a v skutočnosti.
Trúfam si povedať, že niekoľko hradov som aj sám postavil. V pieskovisku pod prísnym dohľadom prababičky, teda pod Bratislavským hradom, ktorý vtedy vôbec nebol taký krásny ako dnes. Dodržiaval som síce všetky fortifikačné zásady, teda každý musel mať hradby, padací most, donjon, pomyselnú vodnú priekopu okolo. Všetky však boli z piesku a nevydržali vplyv času ani prudké útoky ostatných detí.
Veď aj ich veľký a mocný kolega za mojím chrbtom by dopadol podobne, nebyť vypätého a dlhoročného osobného nasadenia maliara a spisovateľa Janka Alexyho, ktorý sa výrazne a priamo zaslúžil o jeho rekonštrukciu. Kiež by v tom zostal pre nás vzorom. O slovenské hrady treba bojovať stále, v súčasnosti azda ešte viac ako kedysi. Svojím spôsobom nás ochránia aj dnes, doma i vo svete, ak ich stále dokážeme niesť vo svojom srdci.