Prvú zaťažkávaciu skúšku eurozóne pripravilo Grécko. Ozdravnú kúru na zachránenie eura pred ekonomickou eutanáziou tejto krajiny po roku 2010 najviac pocítili majitelia gréckych dlhopisov. Grécko v uplynulých rokoch podstúpilo ozdravný proces, ktorý znížil životnú úroveň obyvateľstva a prostredníctvom privatizácie podstatne zosekal rozsah štátneho vlastníctva. Napriek zoškrtaniu časti štátnych dlhopisov má dnes štvornásobne vyšší dlh ako v roku 2000. Jeho celková výška prerástla objem 300 miliárd eur, čo na obyvateľa tohto štátu predstavuje viac ako 30-tisíc eur.
Pri porovnaní s inými „pretekármi v zadlžovaní“ to až také strašné na prvý pohľad nevyzerá. Verejný dlh na obyvateľa Francúzska predstavuje 32-tisíc, Belgicka asi 40-tisíc, Rakúska 34-tisíc a Írska dokonca vyše 42-tisíc eur. V porovnaní s výkonom ekonomiky však najzdravšie verejné financie medzi uvedenými dlhovými lídrami má Rakúsko a Írsko.
Najväčšie vrásky na čele bankárom z ECB spôsobuje Taliansko, ktoré celé dekády svoju konkurencieschopnosť stavalo na oslabovaní meny. Po zavedení eura už devalvačný vankúš na podporu domácej ekonomiky nebolo možné použiť. Táto ľahká cesta podpory výroby určenej na export a lákania turistov na cenovo dostupné služby po nahradení líry eurom zanikla.
Taliansko z pohľadu verejného dlhu vo výške 132 % HDP je dnes na tom horšie ako v čase riadeného bankrotu Grécka pred niekoľkými rokmi. Celkový štátny taliansky dlh je vyšší ako francúzsky a nemecký vládny dlh dohromady. Štvrtinu dlhov vlastní ECB a podstatnú časť majú samotné talianske banky a rôzne investičné a penzijné fondy. Približne 2,5-biliónový dlh je výkričníkom do budúcnosti pre celú eurozónu.
Na obludný taliansky dlh sa nedá použiť ani grécky recept v podobe výrazného škrtania verejných výdavkov v sociálnej oblasti a privatizácie. Rím nemá toľko štátneho majetku vhodného na predaj ako v prípade Atén a nová vláda namiesto o šetrení skôr uvažuje o zlepšovaní sociálnej situácie obyvateľstva.
Tradičnou a nezodpovedanou otázkou teda zostáva, kto to všetko zaplatí, keďže talianske dlhopisy patria už do pásma špekulatívnych investícií spojených s vyššími úrokovými sadzbami, ako predstavuje výkon tamojšej ekonomiky (HDP).
Ekonomickí euroskeptici predpokladajú, že po prípadnom odchode Talianska z eurozóny spoločná európska mena buď neprežije, alebo jej kurz v porovnaní s inými svetovými menami bude oveľa slabší. Taliansky recept je preto žolíkom a spoločným osudom eurozóny.