Vtedy sa po odstavení sandinistov Daniela Ortegu v Nikarague vo voľbách v roku 1990 začalo niekoľkoročné obdobie vzostupu pravicových strán. Reakciou bol historicky nevídaný nástup ľavicových prezidentov ako Hugo Chávez vo Venezuele, Daniel Ortega v Nikarague, Salvador Sánchez Ceren v El Salvadore, Rafael Correa v Ekvádore, Ricardo Lugo v Paraguaji, José Mujica v Uruguaji, Cristina Fernándezová de Kirchner v Argentíne, Inácio Lula da Silva a po ňom Dilma Rousseffová v Brazílii, Michelle Bacheletová v Chile.
Historickým prvenstvom bolo aj zvolenie prvého prezidenta domorodého pôvodu v oboch Amerikách, bolívijského prezidenta Eva Moralesa Aymu. V posledných rokoch sa však táto tendencia opäť preklopila – v niektorých prípadoch sprevádzaná násilnými udalosťami – v prospech neoliberálnej pravice. Medzi jej najvýraznejšie postavy patria Sebastián Piñera v Chile, Mauricio Macri v Argentíne, Pedro Pablo Kuczynski v Peru.
Asi najdramatickejší bol vývoj v Brazílii: po impeachmente prezidentky Dilmy Rousseffovej nepopulárna vláda Michela Temera docielila, že sa bývalý prezident Inácio Lula da Silva (ktorému popularita opäť „nebezpečne“ stúpa) v apríli tohto roku odovzdal bezpečnostným zložkám. V podobne vyhranenej situácii predvolebného napätia sa už dlho nachádzal iný veľký latinskoamerický hráč – Mexiko.
Krajina v špecifickej situácii hlavne pre nekontrolovateľný organizovaný zločin, zhoršujúcu sa sociálnu a ekologickú situáciu v dôsledku Dohody o voľnom obchode medzi Mexikom a USA. Situácia na pomedzí latinskej a anglosaskej Ameriky sa aj v poslednom čase zvýraznila najmä pre otázku Trumpovho „obranného“ múru a neľudského zaobchádzania s migrantmi, pre ktorých je Mexiko prestupnou stanicou. Toto všetko má teraz zmeniť nový prezident, ktorého si Mexiko včera zvolilo.
Andrés Manuel López Obrador, skrátene AMLO, sa stane 57. prezidentom Mexika po tom, čo vo federálnych voľbách získal 53 percent hlasov, čím získal po desaťročia nevídanú politickú podporu. Voľby, ktoré mnohí označujú za historické (nielen pre svoj rozsah), sú zaujímavé aj tým, že za starostku hlavného mesta Ciudad de México bola po prvý raz zvolená žena, Claudia Sheinbaum z koalície zastrešenej AMLO.
Kým sa na námestí Zócalo mohutne slávilo víťazstvo ľavice a Donald Trump „twittoval“ svoje gratulácie, médiami sa podobne mohutne začali šíriť prirovnania Obradora k „niečomu medzi Trumpom a Chávezom“, pravdepodobne pre jeho dávnejšie nálepky „populistu a nacionalistu“. Takéto zjednodušenie by mohlo vyvolávať strach, najmä ak ide o krajinu natoľko „ďaleko k Bohu a blízko k USA“ (slávne slová mexického prezidenta Porfiria Diaza). Ale na pleciach nového mexického prezidenta ostáva viac ako dokazovať, že nie je ani jeden, ani druhý. Riešenie situácie v Mexiku nie je možné ani obchádzaním reality na jeho severných hraniciach, ani v ostatných latinskoamerických krajinách.