Za tieto ilustrácie bola ocenená v roku 1969 na Bienále ilustrácií v Bratislave Zlatým jablkom. Kedykoľvek sa v u nás v pezinskej knižnici dostanem k vyradeným knihám a nájdem knižku s ilustráciami Viery Bombovej, beriem ju domov. Niekoľko „Jankov Gondášikov“ som darovala.
Preto som sa náramne potešila, keď mi v knižnici na stole pristala novučičká knižka rozprávok Sama Czambela pod názvom Princezná v ježovej koži (vyd. Virvar, Zohor). Nárečové zápisy Sama Czambela do spisovnej slovenčiny preložila Mariana Prídavková-Mináriková a na vydanie ich pripravil Marián Minárik. Táto rozprávková knižka je pre mňa udalosť. Málokto totiž vie, že zbieranie ľudových rozprávok bolo súčasťou Czambelovho vedeckého bádania, jazykových prác, a že Samo Czambel sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovnej slovenčiny.
Ach, ja som predsa Modranka, a ako rada som u nás v Štúrovom múzeu počúvala o Štúrových študentoch a priateľoch, ktorí zbierali ľudovú slovesnosť a rozprávky! Dnes, v čase, keď sa tak často topíme v nepodstatných informáciách, písmenkách a všadeprítomnom hluku, je takmer neuveriteľné, že ľudia si takto krásne všeličo rozprávali, a iní ľudia ich navštevovali iba preto, lebo sa dozvedeli, že za siedmimi horami či dolinami býva dobrý rozprávač…
Slovenčina je mladučký jazyk, ak si uvedomíme, že Czambelova kodifikačná Rukoväť spisovnej slovenčiny (1902) založená na stredoslovenskom nárečí, v ktorej skorigoval nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej reformy spisovného jazyka, prispela k upevneniu jej spisovnej normy. Tretie vydanie jeho Rukoväti – redigované a upravené Jozefom Škultétym, vyšlo v roku 1919 a stalo sa základom spisovnej slovenčiny až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu, ktoré vyšli v roku 1919, a normou spisovného jazyka. Nech sa páči, jeho veličenstvo Samo Czambel, jazykovedec a zberateľ rozprávok. Jeho knižku Janko Gondášik som ľúbila možno viac ako okázalé vydania Pavla Dobšinského.
Teraz leží predo mnou novučičké vydanie. Ilustrátor sa ukrýva pod tajuplnou skratkou MICL. A zatiaľ čo sa ilustrácie Viery Bombovej vyznačovali akousi farebnou skratkovitosťou a tajuplnosťou, tentoraz je ilustrátor „zhovorčivejší“, napriek tomu, že si vystačí iba s dvoma farbami – zvláštnou, vraj neapolskou, žltou a čiernou.
Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine, v ďalekej anglickej zemi, vyrástlo raz drevo oceľové. Vrcholec dosahoval až hen k nebu. Kráľ chcel zvedieť, aké ovocie je na tom strome, aká ovocina. Dal to vybubnovať po všetkých vojakoch. Ale nenašiel sa medzi vojakmi, bol to jeden čeľadník – Janko Gondášik. Priviedli ho pred kráľa…
Aký dobrý kráľ, ktorý je zvedavý na stromy, čo mu rastú v chotári. Ako je dobre, že sme mali takého Sama Czambela, a že jeho rozprávky znovu vyšli…