Rezignácie ministrov Davida Davisa a Borisa Johnsona pôsobia ako politické zemetrasenie. Obaja sú zástupcami tvrdého krídla v Konzervatívnej strane, ktoré sa pozerá na spôsob, akým premiérka Therese Mayová riadi proces brexitu, s rastúcim podozrením. V skutočnosti to môže byť naopak.
Davis nebol veľmi efektívnym ministrom pre brexit. Väčšinu vyjednávaní viedli Mayovej ľudia. Ak to bol spočiatku pokus o hru na zlého a dobrého policajta – hardliner Davis, konštruktívna Mayová – na európskych partnerov nefungoval. Ešte menej sĺz sa preleje za Johnsonom. Smutní ostanú asi len politickí karikaturisti. Bývalý minister zahraničných vecí bol vďačným objektom – výzorom i vystupovaním.
Mayová oboch oželie ľahko. Stačí jej zachovať si podporu poslancov Konzervatívnej strany a parlamentnú väčšinu garantovanú írskymi unionistami. Aj keby to malo byť so zaťatými zubami, motivované strachom z chaosu, ktorý by spôsobil pád vlády.
Prvou skúškou prejde už o pár dní, keď budú poslanci hlasovať o jej návrhu britskej stratégie v rokovaniach o brexite (tej, pre ktorú rezignovali Davis a Johnson). Zatiaľ sa zdá, že napriek odporu časti konzervatívnych poslancov premiérka uspeje.
Druhá skúška príde, keď EÚ Mayovej ponuku slušne odmietne. Zotrvanie Británie v jednotnom trhu, ale iba pre tovary, či členstvo-nečlenstvo v colnej únii sú v rozpore s princípom nedeliteľnosti štyroch slobôd, na ktorom trvá únia, i neochotou vytvárať pre Londýn špeciálne režimy.
Táto skúška bude ťažšia, no britská premiérka sa môže spoľahnúť na dve veci. Po prvé, neotrasiteľná jednota EÚ je ilúziou. Chaotický brexit, bez dohody, by ohrozil silné ekonomické záujmy viacerých krajín. Nemecké automobilky budú možno o chvíľu čeliť americkým clám. Vládu určite presvedčia, aby im pomohla vyhnúť sa clám britským. Aj za cenu vzdania sa „princípov“.
Doma Mayová nečelí zjednotenej opozícii s jasným alternatívnym plánom. Zástancovia tvrdej línie hovoria veľa o tom, aký ich vysnívaný „tvrdý brexit“ nemá byť. Menej však o tom, aký byť má (a čo spôsobí). Väčšina z nich tiež tuší (tí bystrejší aj vedia), že najpraktickejším, najmenej bolestivým riešením súčasnej situácie je „čiastočný brexit“, v ktorom Británia zostane zviazaná s EÚ pradivom regulácií a vzájomných záväzkov. Aspoň na prechodné obdobie.
Zástancovia brexitu predávali odchod z únie ako prísľub slobody – národnej suverenity, oslobodenej z európskych okov, voľného podnikania a trhu, bez pút regulácií diktovaných Bruselom, sociálnej spravodlivosti, ktorú už nebude dusiť korporátno-liberálny európsky projekt. Vyberte, čo sa hodí.
Samozrejme, to všetko sú legitímne politické projekty. Lenže s brexitom ako takým majú málo spoločné. Keď Británia v marci 2019 odíde z EÚ – bez dohody alebo, čo je pravdepodobnejšie, s dohodou – ilúzia jednoduchých, binárnych riešení komplexných problémov sa rozplynie. Chápem, že predavači dymu pri tom radšej nechcú byť.