Cesta k multietnickej harmónii však nie je jednoduchá ani v krajine, ktorá je v rešpekte k ľudským bytostiam a v sociálnej pomoci oproti nám idylická. Romelu Lukaku, jeden z najúspešnejších hráčov belgického tímu, ale aj tohoročných majstrovstiev sveta vo futbale, o tom vie svoje.
Narodil sa v Antverpách. Jeho otec kedysi reprezentoval Konžskú demokratickú republiku a v Belgicku hrával druhú ligu. V rozsiahlej spovedi pre The Players‘ Tribune Romelu spomína, že keď mal šesť rokov, rodina sa dostala do núdze. Jedával vločky zaliate vodou a hrával futbal aj v deravých kopačkách. Raz mali tri týždne vypnutú elektrinu. Takmer desať rokov boli bez televízie. A tak si v jednej chvíli zaumienil, že sa už v šestnástich stane profesionálnym hráčom, najlepším v Belgicku, a rodinu vytrhne z takého života. Odvtedy sa už vkladal do každej hry, akoby išlo o svetové finále.
Keď začal ako jedenásťročný hrať za mládežnícky tím Lièrseu, počul, ako rodičia, ktorí vozili synov na zápas autami (on chodil pešo, rodina nemala auto), nahovárali trénera, aby ho nestaval, veď je ktovie odkiaľ… Urážka, ktorá mnohým podlomí kolená, Romela vybičovala k zúrivej snahe nastrieľať viac gólov ako jeho spoluhráči. A už ako dvanásťročný strelil v 34 zápasoch 76 gólov a Lièrse vyhral ligu.
Tento príbeh ukazuje, že futbal ešte stále je cestou pozdvihnutia z chudoby. V Belgicku je vraj veľkou inšpiráciou pre deti zo štvrte, kde vyrastal. A samospráva na to vytvára predpoklady: školské telocvične sú otvorené aj cez prázdniny a pokračujú športové a ďalšie krúžky. Chudobné deti zrejme ani dnes nemajú káblovku, no aspoň vo Flámsku sa už elektrina natvrdo nevypína ani tým najbiednejším.
Romelovo tvrdošijné odhodlanie môže inšpirovať aj naše najchudobnejšie, rómske deti. Mnohé poznajú večery bez elektriny a poriadneho jedla a túžia uniknúť takému životu. Viaceré sú športovo nadané. Podľa učiteľov sa však ľahko vzdávajú a po skončení základnej školy často zahadzujú svoj talent. Ani v športe dlho nevydržia. Vraj preto, že im „chýba vôľa“. Vôľa je tajuplný energizér. Dáva schopnosť hrať s prázdnym žalúdkom, vedieť tak ako Romelu premeniť pocit poníženia na hráčsku energiu, nevšímať si odsadávanie v šatni a reči, že smrdíte. Lenže ak je ponižovanie každodenným sprievodcom, ťažko si vôľu udržať.
Kto žije v gete odradených, vzdá to pred prvým zápasom. A hádam zahodí i talent presne pre to, prečo ho Romelu tak úžasne rozvinul: pre svoju rodinu. Aby uľahčil mamke a rodinnému rozpočtu, pôjde namiesto školy a tréningu hľadať brigádu niekde do Česka.
V krajine, kde športovanie detí vyžaduje veľké náklady a iná farba pleti vyvolá záplavu pochybností o tom, či takého chlapca či dievča vôbec prijať do oddielu, reči o pevnej vôli a odhodlaní iba odvádzajú pozornosť od závažnejších prekážok.