Chcelo sa mi dať najavo, že ani jedni, ani druhí nie sú na svete sami a že jedno druhé nevylučuje. No videla som spýtavo zdvihnuté obočie aj zhrozenie, že sa chystám na oba pochody. Z oboch znesvárených strán.
Byť aj tam, aj tam – to sa nemá. Jedni ľudia aj tí druhí mi mydlili hlavu, lebo intímne záležitosti sa stali politikou a ako vieme, politika sa živí konfliktom. Bez neho by stratila zmysel. Boj musí mať útočníkov a zápas je len vtedy vyhratý, keď je súper porazený a moc dobytá. Zápasníci túžia prevziať moc, nie mať radosť z hry.
Na prvé sväté prijímanie som išla v rovnakom čase ako na pioniersky sľub. A tak sa mi to v druháckej hlavičke zo strašnej trémy domotalo. Kľakla som si v našom gelnickom rímskokatolíckom kostole pred spovednicu a pánu farárovi Rudi báčimu cez drevenú mriežku začala šuškať do ucha: „Ja, mladý pionier Československej socialistickej republiky, sľubujem pred svojimi druhmi, že sa budem učiť a pracovať tak…“
Rudi báči počul v ten deň už asi dvadsiatu spoveď neviniatka, možno aj zdriemol, ktovie, takže nič sa nestalo. Ale čo ak by som na druhý deň bola nahlas pred celou triedou začala: „Spovedám sa Bohu, aj vám, otče duchovný…?“ No, asi tiež nič. Ale keďže boli všetci pionieri bdelí, smiali by sa ešte dnes.
Po prijímaní sme budúci pionieri išli do farskej záhrady na kakao s vianočkou, zapísali sme sa na odber zarámovanej fotografie – spomienky na prvé sväté prijímanie, zaplatili „žižkom“ (to bola dvadsaťpäťkorunáčka. Doma sme sa rýchlo zo sviatočného prehodili do teplákov a hajde, na odpútavaciu akciu, ktorú usporadúvali ateisti. V našom mestečku napríklad balet: päta, špička, raz a dva, pas de deux.
Šaty na prvé sväté prijímanie mi ušila z bieleho saténu pani Dolinská. Pri skúške nič nehovorila, lebo mala ústa plné špendlíkov. Pioniersku rovnošatu som zdedila po starších sestrách, skladanú sukňu trikrát v páse podkasanú, košeľu už s odtieňom do siva. Iba pionierska šatka bola nová, červená ako robotnícka krv. Ježiško obesený na kríži, pionierska šatka symbol masakru – asi tak by to dnes pomenovali ideologickí strážcovia čistoty.
V Pasternakovom Doktorovi Živagovi je scéna, ako v krvavom šume rodiacej sa revolúcie vymydlený, svieži mladý dôstojník predpokladá vo svojom zápale, že s ulicou sa dá viesť dialóg. Vyskočí na sud s vodou, chvíľu tam reční, aj zaujme, lenže rozvášnený dav je z jeho uhladených rečí o chvíľku unavený. A ako tak reční, vratké dienko sa pod ním preváži, ktosi v dave si radostne vystrelí a on vo svojom nažehlenom mundúre, s dohladka vyholenou tvárou a pekne zastrihnutými vlasmi zmĺkne. Voda sa sfarbí do krvava a navždy sa za ním zavrie.
Nezabudnime, vždy ide o život.