Problémom nie je mlčanie samotné, no skôr obracanie pozornosti k tomu, čo bolo doteraz vždy jeho obsahom. Lebo z toho obsahu sa náhle stáva cieľ a ten môže ovplyvniť život v tých najdôležitejších rovinách.
Zo všetkých otázok ľudstva sa postupne vyčlenia tri najvšeobecnejšie, ktoré už v starovekom Grécku mali viac-menej rovnakú podobu: „Čím poletím?“ (Mám na mysli prvú leteckú spoločnosť Daidalos a Ikaros, ktorá pri diaľkových letoch dokázala zaručiť 50-percentnú bezpečnosť pri preprave osôb.) „Čo budem jesť?“ a „Kde budem spať?“
Na tieto otázky môže odpovedať kreditná karta, veď záujmom o ňu mnoho turistických inštitúcií nahrádza niekdajší prirodzený záujem o človeka. Nejaký cestovný pas alebo hrsť bankoviek dnes najčastejšie vyvoláva iba zhovievavý a súcitný úsmev.
Darmo človek napríklad tvrdí, že je „tu“. Bez embosovanej kreditnej karty jednoducho „tu“ nie je, nikdy nebol a nikdy ani nebude. Azda aj je človek, ale pokiaľ sa nezačne oháňať kartou, potiaľ otázka o jeho skutočnej či pomyselnej existencii nedáva nijaký zmysel.
Ľudia sa síce naňho usmievajú, niekedy sa mu aj prihovoria, no každý vie, že je to iba preto, lebo sa domnievajú, že ju „má“. Keby ju „nemal“, a vedeli by to, istotne by s ním nijaké také priateľské veci nerobili.
Ani táto karta však nerieši úplne všetko. Napríklad pri jedálnom lístku v nepochopiteľnom jazyku je takmer rovnako bezmocná ako sám človek. Ten musí vyskúšať celý rad trikov, aby našiel niečo, čo by sa skutočne dalo zjesť, a ak zmení reštauráciu, cíti sa ako človek, ktorý sa opäť narodil. Najmä ak je jedálny lístok písaný okrem cudzieho jazyka ešte i v metaforách.
Vysvetliť japonskej turistke, čo znamená z menu „rezeň jak lopata“, nie je najľahšie, pokiaľ človek rovno nemá pri sebe rezeň, lopatu a príslušný slovník. Ale nechcem hovoriť, že sa to pri dobrej vôli vôbec nedá. Len je to úsmevné a zaujímavé.
V útlej mladosti som vyvolal hlbšiu diskusiu v bufete na pláži v Poľsku, keď som sa celkom neúmyselne spýtal, či sú mäsové knedličky pekné. Zapojili sa do nej s neskrývanou radosťou všetci prítomní Poliaci, ktorí ma pritom potľapkávali po pleci za tento neobyčajný intelektuálny impulz, hodný zamyslenia. Nevedeli mi však podať definitívne stanovisko, preto mi poradili, aby som ich najprv ochutnal a radšej až potom voči nim zaujímal primeraný estetický odstup.
Niekedy netreba veľa slov. Tento rok som sa dobre „porozprával“ s talianskym priateľom. Vždy nám prekladala jeho dcéra, teraz však bola v zahraničí. Rozlúčili sme sa s dojatím. Obaja rýchlo starneme a ktovie, či sa ešte niekedy uvidíme. Ale o tom asi bude naozaj najlepšie mlčať.