Cynizmus národných štátov

24.07.2018 12:00

V roku 2007 nakrútila americko-izraelská režisérka Rachel Leah Jonesová dokumentárny film s titulom Aškenaz. Aškenázski Židia boli kultúrne spätí aj s naším geografickým priestorom a netreba priveľmi pripomínať, kedy, kde a ako sa de facto skončili ich európske dejiny. Ak by aj tých, ktorí prežili, dovtedy myšlienky viedenského filozofa Theodora Herzla, zakladateľa sionizmu a „duchovného otca“ sekulárneho židovského štátu, zásadne neoslovili, vojna rozhodla inak.

Izrael ako židovský štát vznikol v roku 1948 v priamom dôsledku vojnových udalostí a dlhá dejinná skúsenosť európskych Židov sa stala hlavnou ideovou oporou a prakticky jediným viditeľným východiskom modernej politiky.

Jidiš sa stal jazykom nemoderným a definitívne ho nahradila hebrejčina, náboženstvo bolo vystriedané sekularizmom, tradícia modernosťou, exil suverenitou, bezštátnosť okupáciou, „štetle“ osadami, a ako dopĺňa Rachel Leah Jonesová, „irónia cynizmom“. Tam kdesi sa dá zaradiť aj dnes už takmer otrepaný argument nekritických obhajcov izraelskej politiky o „jedinej demokracii európskeho typu na Blízkom východe“, ako aj nedávny návrh zákona o národnom štáte, ktorý Kneset schválil 19. júla tohto roku. Lenže Izrael ani náhodou nie je taký homogénny, ako by zákonodarcom vyhovovalo.

Status Izraela ako židovského štátu dosiaľ nebol ukotvený v zákone. Odteraz má legislatíva oficiálne definovať Izrael ako židovský štát s právom na sebaurčenie „špecificky židovského národa“. Okrem iného prízvukuje status Jeruzalema ako „jednotného a nedeliteľného“ hlavného mesta Izraela. Hebrejčina má byť ako jediný štátny jazyk nadradená arabčine, po desaťročia jazyku rovnocennému. Pred článkami zákona znižujúcimi postavenie arabčiny a hroziacimi ešte väčšou segregáciou arabského obyvateľstva varoval aj izraelský prezident Reuvin Rivlin. Navrhovateľ zákona Avi Dichter odkázal arabským poslancom, že „sme tu boli pred vami a budeme aj po vás“.

A tam kdesi, v urputnej potrebe presadzovania „prvenstva“, sa ukrýva aj odpoveď na otázku, ktorú si vytýčila Rachel Leah Jonesová: Ako sa „Aškenaz“ zmenil z toho „cudzorodého (orientálca)“ v Európe na „Európana“ medzi „cudzorodými (orientálcami)“? Čo sa stalo so židovskými imigrantmi z východnej Európy a aké mal ich príchod následky na blízkovýchodných a severoafrických Židov? A ako s tým všetkým súvisia Palestínčania?

Izrael politikou „silného národného štátu“ založeného výlučne na skúsenostiach európskych Židov militantnou politikou segregácie pácha neprávosť nielen na Palestínčanoch, ktorých existenciu pred vznikom Izraela sotva priznáva. Je to neprávosť aj na tých príslušníkoch židovského národa, ktorých skúsenosť nevznikala v Európe, ale sa vyvíjala v bezprostrednom vzťahu s arabskou kultúrou, a pre ktorých bolo európske prisťahovalectvo takisto existenčným šokom.

Národný štát ako konštrukt, ktorý v záujme silnej suverenity popiera dejiny či právo na rovnoprávnu existenciu rôznorodých súčastí toho istého alebo iného národa a kultúry, sa nemôže považovať za demokraciu. Ani na Blízkom východe.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Palestínčania #Kneset #jeruzalem #Izrael
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet červené ruže s gypsophilou

Sweet červené ruže s gypsophilou

29,99
Prestige ružové ruže

Prestige ružové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk