Deň priateľstva

Máloktorý vzťah je v živote človeka dôležitejší ako priateľstvo. Môže sa zdať, že je úplne samozrejmý, že priateľov má každý veľmi veľa, ale pravdepodobne sa pozornosť vždy obracia k tým vzácnym a dôležitým. Ich zdanlivo vysoký počet časom prirodzene preosejú smútky, nešťastia, ťažkosti i tragédie.

30.07.2018 08:00
debata (2)

Iba máločo je horšie ako nemať vôbec nikoho. Veď ak si francúzsky básnik povzdychne, že „samotu si zvolil za priateľku“, alebo ak filozof povie, že „najväčším priateľom je mu pravda“, svedčí to len o poradí všetkých hodnôt, s ktorými sa v živote stretávame a podľa ktorých sa v ňom aj prirodzene orientujeme.

Dátum 30. júla, ktorý je oficiálnym Medzinárodným dňom priateľstva, rešpektuje málokto. Sviatkom a šťastím je fakticky každé vzájomné stretnutie, ktoré je dôležité ako pevný maják čeliaci bludnému svetlu hviezd a všetkým náhodám, ktoré prestupujú naše biedne i šťastné chvíle.

Aj najstarší sumersko-akkadský epos, ktorý svojím spôsobom oslávil priateľstvo už pred štyrmi tisícročiami, teda Epos o Gilgamešovi, je vlastne vnútorne prepojený so stromom života a márnym hľadaním nesmrteľnosti. Priateľstvo sa tak práve hlbokou súvislosťou so životom a svojím nepopierateľným významom dostáva až za hranice smrti, ktoré, prirodzene, prestúpiť nemôže.

Smrť je trýznivá práve vo svojej neodvratnosti a neskrytej surovosti. Veď aj verše, ktoré v preklade ešte nenadobudli literárnu uhladenosť, sú mrazivé. Napríklad keď ich (ako mi sprostredkoval pred pár rokmi múdry kolega) Gilgameš stravovaný vnútorným smútkom vyriekne v najhlbšom zúfalstve nad mŕtvym priateľom Enkiduom: „Budem pri tebe bdieť, až pokiaľ prvý červ nevypadne z tvojho oka!“

Vždy som v tom videl – a ospravedlňujem sa, ak sa mýlim – hlboký ohlas či skôr ozvenu nekonečnej vďačnosti, ktorú človek k dobrému priateľovi cíti. Vďačnosť za všetko, čoho sa mu dostalo a čo mu už za touto hranicou nebude môcť nikdy vrátiť.

Približne v rovnako starom Dialógu zúfalca s jeho dušou zo starovekého Egypta, ktorý je niekedy známejší aj ako Koniec muža sklamaného životom, neznámy autor tiež poukazuje na bezútešnosť doby, v ktorej „zlo bičuje svet a nie je mu konca“: „S kým mám dnes hovoriť? Bratia sú zlí a dnešní priatelia nie sú hodní lásky.“

Za priateľom Patroklom smúti v Homérovej Iliade aj jeden z najväčších gréckych hrdinov Achilles. Dokonca tak veľmi, až staroveký filozof Platón požaduje, aby tieto verše nikdy neboli sprístupnené mladým vojakom v jeho pomyselnom ideálnom štáte, pretože by ich žiaľ nad mŕtvymi druhmi mohol viesť k zmäkčilosti, a teda by ich príliš oslabil.

Hovorí sa, že priatelia sú príbuzní, ktorých si vyberáme. Priateľstvo takmer vždy artikulujeme v kategóriách vernosti, nezištnosti, láskavosti a pomoci. A v mnohých iných, veď aj keď je ich takmer nepreberné množstvo, nikdy sa nimi všetko nevyjadrí. Niečo však vždy áno. No nikdy nie tá vznešená jednoduchosť a nenahraditeľnosť jedného z najvzácnejších medziľudských vzťahov.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #priateľstvo #medziľudské vzťahy #Gilgameš