Ako mnoho žien, aj ja mám celý rad nepríjemných životných skúseností z tejto oblasti. Na obťažovaní je okrem iného nepríjemné aj to, že sa často ťažko hľadá hranica, keď už sa má človek jasne ozvať. Nie sme vychované tak, aby sme jasne, s vervou reagovali. Trvalo mi štyridsať rokov, než som sa naučila povedať jasné „nie“ aj v situácii, ktorá jasná nie je a vzniká práve pre svoju nejednoznačnosť. Pre mňa osobne je to veľké oslobodenie a viem, že väčšinu situácií už teraz dokážem riešiť sama, bez toho, aby som kvôli tomu musela volať políciu. Keby som však už v dospievaní vedela, že samotná skutočnosť, že ma niekto zahŕňa sexuálne explicitnými narážkami či mi dokonca siaha na telo a mne je to nepríjemné, je postihnuteľná pokutou, verím, že by mi to netrvalo tak dlho.
Oslobodzujúce poznanie, že môžem kohokoľvek odkázať do patričných medzí by som priala všetkým ženám, ktoré kráčajú životom s pocitom obete. Zákon proti sexuálnemu obťažovaniu vnímam ako zvolanie „môžete sa ozvať, keď sa vám to nepáči!". Niektoré ženy to vedia, ale aj podľa rozprávania svojich kamarátok viem, že väčšina nie. Napriek všetkej feministickej teórii, ktorú sme ako dospelé načítali, nás niekde hlboko v duši ťaží dedičstvo výchovy dobrých dievčatiek, ktoré majú byť poslušné a vyhovieť.
To, samozrejme, vedie k mnohým nedorozumeniam, a je jasné, že vina potom nie je jasne na strane „agresora", veď ako má vedieť, že obťažuje, keď sa obeť útrpne usmieva a nedáva mu nijako najavo, že toto už je za hranicou? Úsmev si môže mylne vyložiť ako výzvu na pokračovanie. Tak vznikajú početné traumy. Sú z tej najintímnejšie sféry a hovorí sa o nich ťažko. Pritom však úplne zásadne ovplyvňujú životy mnohých žien, ktoré si následky odnášajú trebárs aj do svojich vzťahov. V niektorých prípadoch je situácia jasná, obťažovanie je zrejmé, existuje ale mnoho situácií, v ktorých to jednoznačné nie je.
Práve tie môžu slúžiť ako argument proti takémuto zákonu. Lenže ony nevznikajú preto, že by ženy nevedeli, že je im to nepríjemné. Vznikajú preto, že sa neodvažujú ozvať, že nevedia, že je to ich právo. Zákon, ktorý jasne povie, že toto sa nesmie, im môže pomôcť, aby sa okamžite ozvali a povedali „toto sa nám nepáči". Tak ako zákon, že deti sa nesmú biť, zmenil vnímanie fyzických trestov napríklad v Chorvátsku, môže hrozba pokuty pomôcť rozlišovať medzi tým, čo je flirt, a čo už flirt nie je.
Tá hranica je jasná: je ňou príjemnosť onej situácie, len ju niekedy nie je vidieť. Pokuta nie je väzenie, je to len výstraha, že toto sa nerobí. Zároveň sa dá predpokladať, že samotná hrozba pokuty bude vo väčšine prípadov stačiť. A spoločným záujmom mužov aj žien by malo byť, aby tú hranicu vidieť bolo.