Palác snov

Jednou z hlavných častí Tabir Sarai – Paláca snov – bol archív. Tisíce a tisíce spisov, uchovávajúcich opisy snov vládcov i obyvateľov najposlednejších provincií Osmanskej ríše. Od stručných, ťažko čitateľných záznamov z čias počiatkov štátu, po najnovšie.

11.08.2018 08:00
debata (2)

Vybrané sny sprevádzal komentár, interpretácia ich významov. Čo znamená osamelá líška, pobiehajúca snehovou pláňou okolo bieleho minaretu? Bezvýznamná asociácia snívajúceho? Či dôležité znamenie, signál pripravovaného sprisahania? Osud ríše ležiacej na troch kontinentoch závisel od zdanlivých maličkostí.

Román albánskeho spisovateľa Ismaila Kadareho Palác snov (prvýkrát uverejnený začiatkom 80. rokov, v českom preklade vyšiel v minulom roku) je sugestívnou dystopiou totalitného štátu, v ktorom sa politické rozhodnutia, ovplyvňujúce životy ľudí, opierajú o systematickú analýzu iracionálna. Je opisom dusivej, ponurej atmosféry sledovania všetkého a každého, v ktorej môže mať každá zdanlivá maličkosť osudový význam.

Podobne ako Kafkov Proces či Orwellov román 1984 však Kadare hovorí o akomkoľvek násilí. Násilí, ktorého najhoršou podobou nie je slepý výbuch nenávisti, ale je systematizované, byrokraticky plánované, presadzované a kontrolované. Zdanlivo neosobné, postavené na vyššom princípe.

V Kadareho Konštantínopole nebol len Tabir Sarai. Ale aj štátni slepci, ktorým vzali oči po tom, čo príslušná štátna inštitúcia rozhodla, že majú uhrančivý pohľad, a za túto obetu spoločnosti dostávali štátny dôchodok. Bol tam (podľa ďalšieho autorovho románu) výklenok zradcov, v ktorom vystavovali balzamované hlavy zradcov štátu, aj špeciálni poslovia, ktorí ich prinášali naložené v ľade a mede z rôznych kútov štátu. A ďalšie nástroje byrokratizovaného násilia.

Nie sú výsadou totalitných režimov. Keď sa moc stáva výsadou úzkej skupiny, sprievodným znakom je racionalizácia utrpenia, spôsobeného sociálnym či politickým znevýhodnením. Ak má byť násilie voči vylúčeným akceptované, musí byť „normálne“. Má byť výsledkom normálnych procesov, opierajúcich sa o neosobný princíp.

Sloboda trhu vysvetlí a ospravedlní biedu. Štátne záujmy, či stabilita, sú zásterkou únosu štátu oligarchickou verchuškou. V mene „tradičnej kultúry“ prijímame trvalú diskrimináciu menšín, ktorým v nej odmietame vytvoriť rovnocenné miesto. Obrana „našej civilizácie“ (či „civilizácie“ ako takej) vytvára priestor pre xenofóbiu a rasizmus.

Voči mnohým formám tohto systematizovaného násilia sme necitliví. Naučili sme sa ich vnímať ako bežnú súčasť života. Žobráci sú lúzri. V osadách bývajú neprispôsobiví. Za ostnatými drôtmi na hraniciach Európy sa tlačia teroristi, násilníci, lenivci, čo si chcú ukrojiť z nášho krehkého blahobytu. Spozornieme, len keď sa sami dostávame na stranu obetí. Keď v Tabir Sarai vyberú sen, podľa ktorého sme nadbytoční či nebezpeční.

V konečnom dôsledku sa za iracionalitou Paláca snov skrývajú racionálne mocenské hry.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #násilie #Ismail Kadare #dystopia #totalitný štát