Prišla som raz za otcom do jeho, nášho, môjho domu na kopci hamrštílu, odchádzala som večer, cvrlikali svrčky, jesienky a možno plakal svätý Vavrinec. Lúčili sme sa dlho a pozerali aj na oblohu, hovorili sme si v útržkoch všeličo, čo sme si povedali už predtým, a napokon otec spomenul nádherné noci, aké sú v auguste pred odletom vtákov na juh, spomenuli sme obaja aj jeho poviedku Dlhé týždne s jasnými nocami pred odletom sťahovavých vtákov.
Toto je ten čas, napadlo mi sediac na terase v hamrštíle, pozerajúc na oblohu, chytajúc do fertušky meteory, každý prvý za seba, každý druhý je tvoj, bez tata, ktorého môžete stretnúť iba v nebi, na pozadí bratislavský Slovnaft a v diaľke šenkvické vlaky, dozrieva hrozno, svrčky a jesienky prišli, aj zľaknuté srnky docupkali cez vinice a zo stromov začína opadávať prvé lístie, dozrievajú malilinkaté hamrštílske jabĺčka, ktorým sa v zime človek zaraduje, keď ich nájde v kvasenej kapuste…
Tatova záhrada, naša, moja, odtiaľto až po Zobor, lebo tam dovidíme. Toto všetko je moje! Minulý rok som videla film o pukajúcich kryhách na rieke Jenisej, a ten zvuk, pukanie ľadu zjari, bol poézia. Tatov ker, ktorému vravel farárove čapice, dozrievajúce duly, alebo po modransky aj gutne, čierne bobule bazy, ktorými sa dofarbovalo víno, a napokon aj vinohrady obťažkané hroznom.
Koľko rokov si tu takto mašírujem po tatových chodníčkoch! Šuchot našej trávy v záhrade a hvizd vyľakaného bažanta je rovná poézia ako kryhy na Jeniseji. Iba mi je každým rokom viacej leto. Slnko sa níži a naša modranská pavlovnia striasa prvé listy veľké ako palacinky. Vlhy mi chodia na figy, kvitnú mi georgíny, a o chvíľu nahodia puky chryzantémy mame a tatovi na okolicu. Nezmenilo sa nič. Vojensky mašírujem každé ráno do knižnice a popoludní z nej, zvŕtajúc sa pred ventilátorom smejem sa, keď si spomeniem na tatovo: V lete, je teplo aj Bete, ale v zime, carissime! Zimy sa minuli a leta je priveľa.
Napokon vidím v nedeľu z auta kráčajúc popri ceste babky do kostola. Všetky majú šatky na hlavách a na blúzkach dlhé rukávy. Trúsia sa po dvoch, po troch ako lastovičky. A tie – každoročné zasadanie pred odletom. Všimnite si ich! Ktorá sa na jar vráti a ktorá nevráti? Ako tie babičky, čo sa trúsia po jednej do kostola. A na jar len po jednej začnú miznúť z kostolných lavíc, odrazu chýbajú a nemá za ne kto „odmoržovať“ ružencové desiatky… V každom kostole máme takúto „ružencovú úderku“… Tie, čo vyhladkali kropeničky, vysedeli jamky v laviciach.
Ale v zime carissime!
Toto sú dlhé týždne s jasnými nocami pred odletom sťahovavých vtákov…