Spôsob života bohatých je viac náročný na energiu i zdroje. Podľa Oxfamu 10¤% globálne najbohatších ľudí je zodpovedných takmer za polovicu emisií. Naopak, chudobnejšia polovica ľudstva je zodpovedná len za 10¤% týchto emisií.
Optimista by povedal, že tento problém vyrieši čas. Počet ľudí žijúcich v chudobe sa, v globálnom meradle, zmenšuje. Od roku 1990 sa viac ako miliarda ľudí dostala spod hranice extrémnej chudoby. Hlavným receptom na boj proti chudobe je dnes hospodársky rast. Pri akcelerujúcej spotrebe surovín a energie sa o niečo viac ušlo aj tým na spodku sociálneho rebríčka. Stačí tak pokračovať dostatočne dlho, a problém globálnej chudoby bude vyriešený.
Tento druh optimizmu má však minimálne tri problémy. Prvým je predpoklad, že vývoj technológií dokáže vyriešiť rébus „nekonečného rastu pri konečných zdrojoch“. Nové, k životnému prostrediu priateľské technológie, majú zabezpečiť, aby rastúci materiálny blahobyt neviedol k čoraz rýchlejšiemu vyčerpávaniu zdrojov našej planéty.
To však nemusí byť pravdou. Technologické inovácie dokážu zvýšiť efektívnosť konkrétnych aplikácií či umožniť nahradenie starých (vyčerpaných, alebo environmentálne škodlivých) materiálov, či zdrojov energií inými. Niektoré štúdie porovnávajúce historické dáta a projekcie však demonštrujú, že celková spotreba obmedzených zdrojov našej planéty rastie.
Druhým problémom je, že riešenia založené na raste opomínajú vážny problém distribúcie jeho výsledkov. Najväčšie množstvo chudobných je dnes v stredne bohatých krajinách. Čína má dnes druhú najväčšiu populáciu miliardárov, no zároveň veľký problém s chudobou na vidieku. India má 121 miliardárov, indický kapitál dnes investuje v celom svete. Napriek tomu má krajina tretiu najväčšiu populáciu ľudí žijúcich pod hranicou chudoby.
Spoliehať sa na hospodársky rast je tiež morálne pohodlné – a klamlivé. Zdanlivo to oddeľuje problém chudoby, a nerovného prístupu k zdrojom našej planéty, od životného štýlu bohatšej časti ľudstva.
Apel na zodpovednejšie spotrebiteľské správanie môže zmierniť dôsledky. Bude fajn, ak pochopíme, že prevážanie sa na veľkých autách nie je znakom vysokého sociálneho statusu, ale hlúposti a environmentálnej krátkozrakosti. Životnému prostrediu pomôže, ak obmedzíme používanie jednorazových plastov, ak znížime závislosť od ropy a zemného plynu.
No problém environmentálnej udržateľnosti je vážnejší. Riešenie pravdepodobne nenájdeme, ak sa nevzdáme paradigmy rastu. Zelené dane, cielené najmä na luxusnú spotrebu, progresívne zdaňovanie príjmov, príjmové stropy alebo záväzné limity na spotrebu zdrojov planéty, môžu pomôcť presmerovať motivácie. Už nie maximálny rast (a maximálna spotreba), ale dostatočný rast (a spotreba). Také, ktoré dokážu zabezpečiť dosiahnuteľnú úroveň blahobytu pri spravodlivom prístupe k obmedzeným zdrojom planéty.